Ľudskú osobnosť možno veľmi zjednodušene charakterizovať dvomi jej základnými zložkami – rozumom a citom. Z nich rozum upiera svoj zrak nadol, do hmoty, zaoberajúc sa jej poznávaním, skúmaním, analyzovaním a využívaním. Základným princípom rozumového pohľadu na svet je exaktnosť a materiálna dokazateľnosť všetkých javov a dejov okolo nás.

Naopak, náš cit je zase obrátený smerom nahor. Cit predstavuje receptor, schopný vnímať, alebo vyciťovať skutočnosti, deje a súvislosti, nachádzajúce sa vysoko nad hmotou. Je našim spojením s Výšinami a táto schopnosť ľudského citového zrenia sa taktiež zvykne nazývať svedomím, alebo inšpiráciou.

Rozum a cit teda predstavujú dve základné zložky našej osobnosti, ktoré sa majú, aj napriek ich odlišnému druhu a zameraniu, vzájomne dopĺňať a harmonicky spolupôsobiť v pozemskej úrovni. Iba súčinnosťou citu a rozumu je totiž možné uchopiť a realizovať ľudský život v jeho celistvosti.

K ešte lepšiemu pochopeniu si uveďme príklad: Ak chceme obrábať, formovať a opracúvať veci pevného skupenstva, potrebujem kladivo, sekeru, kosu a podobne.

Ale určite by pôsobilo smiešne, ak by sme sa s týmito istými nástrojmi pokúšali zasahovať do iného skupenstva, a síce do vody. Voda je totiž svojim zložením a svojou podstatou naprosto neuchopiteľná nástrojmi, bežne a účelne používanými pri prácach s pevnou hmotou.

Avšak je iróniou, že niečo takmer rovnako absurdného prebieha v súčasnosti medzi rozumovou a citovou zložkou osobnosti človeka. Exaktnosť a dôsledný, priam otrocký materializmus rozumu sú ako kladivo, sekera a kosa, schopné formovať viditeľný svet okolo nás. Ale rozum, vynikajúco sa uplatňujúci v hmote, musí zákonite vychádzať úplne naprázdno v jeho dnešnej, priam smiešnej snahe o uchopenie reality duchovného rozmeru bytia. Presne rovnako smiešne a neúčelne, ako keby sme chceli silou mocou zasahovať do vodného živlu kladivom, sekerou, či kosou.

Alebo iný príklad: Oči nám slúžia na pozeranie a uši na počúvanie. Nikto sa teda nebude snažiť ušami vidieť a očami počuť, lebo to jednoducho nie je možné. Avšak paradoxne, vo vzťahu rozumu a citu je v súčasnej dobe, takzvanými materialistami, niečo podobne absurdného požadované a očakávané.

Na chápanie, vnímanie a poznávanie nadhmotnej reality duchovného rozmeru bytia však máme k dispozícii iný, k tomuto účelu prirodzeným vývojom určený nástroj: náš cit! A týmto nástrojom, pokiaľ ho máme v sebe naozaj adekvátne rozvinutý, môžeme v podstate naprosto rovnako exaktne, ako dokáže rozum poznávať hmotu, poznávať a vnímať, našim očiam neviditeľné, duchovné súvislosti bytia, čo znamená, že pri akýchkoľvek informáciách z duchovnej oblasti dokážeme citom veľmi presne rozlíšiť, čo z ponúkaného má naozaj reálny základ a čo nie.

No a iba ľudia, ktorí využívajú tieto dve základné zložky svojej osobnosti tak, ako majú a na účel, ku ktorému boli v skutočnosti svojim vývojom predurčené, iba takýto ľudia stoja v živote správne, vnímajúc ho pravdivo a reálne, v plnosti a harmónii jeho duchovno – materiálneho rozmeru.

Ale žiaľ, ako už bolo spomenuté, dnešný človek sa považuje predovšetkým za materialistu, čo v praxi znamená, že vsádza hlavne na rozum a jeho schopnosti. Avšak práve podobným, jednostranným upínaním sa na jedinú z dvoch základných zložiek svojej osobnosti, upínaním sa, ktoré na zemi pretrváva už celé stáročia, boli v ľuďoch dlhodobo a systematicky potierané, okliešťované a vymazávané ich citové schopnosti. A tento nezdravý a pokrivený, stáročný vývoj ľudstva nám práve v dnešnej dobe prináša svoje zvláštne ovocie: materialistu s prepestovaným rozumom a potlačenou citovosťou, materialistu, už neschopného chápať nič duchovného.

A keď sa v súčasnosti podobní, z hľadiska chceného vývoja ľudského druhu, nie celkom správne vyvinutí jedinci stretnú so zmienkou o niečom duchovnom, okamžite požadujú materiálno – exaktné a viditeľné dôkazy, aby tomu mohli uveriť, pretože žiaľ, ich vlastné citové schopnosti a z nich prameniace predpoklady k chápaniu duchovných súvislostí života, majú už neraz úplne odumreté.

Ak však takéto dôkazy nedostanú, pretože z hľadiska iného druhu, alebo ako bolo povedané v príklade, iného „skupenstva“ to jednoducho ani nie je možné, prehlásia všetko iba za klamstvo a podvod. Nechcú totiž pochopiť, že reálne jestvujúci, duchovný rozmer bytia, musí byť poznávaný iba jemu rovnorodým a k tomu presne určeným nástrojom, ktorým sú ľudské citové schopnosti a nikdy nie rozum.

Čo teda dodať na záver? Snáď iba toľko, že je naozaj veľmi naivné, požadovať exaktné dôkazy o existencii duchovna. Zároveň je však treba jedným dychom okamžite dodať, že táto požiadavka dôkazov je plne oprávnená a každý človek má teda plné právo, alebo lepšie povedané, skôr povinnosť, o ne usilovať. Ľudia totiž nemajú a nesmú iba slepo veriť, ako tomu bolo doposiaľ, ale naopak, aj v oblasti duchovného poznávania majú usilovať o bezmedzerovité vedenie, ktoré im odhalí pravdu o stvorení i mieste a poslaní človeka v ňom.

A ak človeku bude potom z rôznych strán poskytované a ponúkané určité poznanie, prezentujúce sa podobnými ambíciami, len a len prostredníctvom plného rozvinutia svojich citových predpokladov dokáže bezpečne rozpoznať mieru jeho pravdivosti, vzhľadom k skutočnej realite duchovného diania vo stvorení. Pretože žiaľ, aj v tejto oblasti sa nachádza mnoho výmyslov, lží a nevedomého, či vedomého zavádzania.

Avšak v tejto, mnohými ľuďmi vnútorne veľmi intenzívne pociťovanej, potrebe duchovného hľadania, alebo inak povedané: hľadania Pravdy, im môže byť ich rozum iba veľmi málo nápomocný. Tu je možné spoľahnúť sa naozaj iba na čistotu vlastného cítenia. A práve táto čistota cítenia je v súčasnosti tou najvyššou métou, o ktorú by sme sa mali vo svojom živote usilovať. Lebo bez nej sme pre plnohodnotný život v podstate stratení. Bez nej sme totiž iba úbohými živočíchmi, plahočiacimi sa v hmote, neschopnými vzhliadnuť nahor a vnímať vyšší rozmer svojho skutočného poslania vo stvorení.

M.Š.
Slovenské občianske združenie pre posiľňovanie mravov a ľudskosti

Only registered users can see links on this forum! Register or Login on forum!

(Otazka k tomu ze rozum je zahladeny nadol a cit nahor.) Maju slovak a australcan opacne orientovany cit a rozum, pripadne zamenene (co je u jedneho cit je u druheho rozum)? A ako to funguje ked slovak pricestuje do Australie?

Pan Supa
Text ma zasadnu chybu
Jednym z jeho ideovych vychodisk je , ze vec duchovna je nepochopitelna rozumom.
Pytam sa, aky ma zmysel o niecom takom vobec uvazovat , kedze z definicie to nie je mozne, a teda sa z 'duchovnej reality' stava len akasi chimera, ktora je, ale nie je mozne dalej s nou narabat, dokazat ju ci sa k nej vobec vyjadrit, preto je nezmyslom jej existenciu vobec predpokladat.

Dalej si toto tvrdenie odporuje s vasimi predchadzajucimi prispevkami, a zakonami stvorenia, kedze tieto ste poznavali - ako inak nez rozumom, a popisovali ste priklady ich posobenia odvodene vasimi uvahami, ktore su, ako sam vysvetlujete vo vasom novom clanku, nezmyselne a absurdne.
Kontrolna otazka:Tvrdim, ze vlastnim motyku, ktora je nehmotna.
Fero povie, ze nijaku nemam. Ak Jozo povie, ze to je sekera, mam pravdu ja ,on, alebo Fero?
Analogicky, ak vy tvrdite, ze akesi zakony stvorenia nie su poznatelne rozumom, ako ich mozete formulovat (rozumovy akt), ako mozete dokazat ich obsah alebo existenciu?
V pripade, ze argumentujete , ze kazdy citi to iste ako (ne)moralne, sa dopustate argumentu kruhom, pretoze to predpokladate na zaklade tych istych vseobecnych zakonov, ktorymi to dokazujete.
Zaujimala by ma odpoved.

Ze ti to za to stoji. Zaoberat sa choromyselnymi uvahami choromyselneho cloveka.

Navyse tak zistneho!

Pan m.s., ked citam vase keci, je mi na vracanie. Asi boh chce, aby som sa pozerala smerom dolu, do zachodovej misy a pochopila, ze tam patria vase reci.

Vážený drone 91

Rád Vám odpoviem na Vašu otázku, pretože je v nej cítiť vecný záujem.

Áno, podstatou môjho článku je tvrdenie, že veci duchovné nemožno pochopiť rozumovo. Niet v tom však absolútne nijakého rozporu s mojimi predchádzajúcimi článkami o Zákonoch vo stvorení, lebo aj duchovno, ako také má svoju zákonitú, logickú a pevnú stavbu. Jej prejavom je aj prísna logika jestvujúcich, hmotných prírodných zákonov.

No a toto logické fungovanie prírodných zákonov je poznateľné logikou rozumu, kým na všetko, čo presahuje hmotnosť, priestor a čas už jeho logika jednoducho nepostačuje. Tu musí prevziať štafetu logika ducha, ktorá nám umožní chápať rovnako exaktne, vyššie, hrubú hmotnosť presahujúce, duchovné Zákony.

V podstate ale ide vždy iba o tie isté Zákony, avšak trochu inak sa prejavujúce v hrubej hmote a trochu inak v oblastiach nad ňou.

Vezmime i napríklad fyzikálny zákon akcie a reakcie: Každá akcia prináša zodpovedajúcu reakciu. Tento základný fyzikálny zákon funguje v hrubej hmotnosti úplne dokazateľne a učí sa o ňom aj na školách.

Avšak tento istý zákon funguje aj vo sférach nad hrubou hmotou, iba že je mierne modifikovaný do podoby Zákona spätného účinku, ktorý môžeme vyjadriť nasledovne: Každá akcia prináša zodpovedajúcu reakciu, čiže – čo si kto zaseje svojim cítením, myslením, rečou a jednaním, to určite napokon aj zožne.

No a práve na tejto hranici nastávajú všetky problémy. Rozumoví ľudia, ktorí uznávajú fyzikálny zákon akcie a reakcie už zrazu nedokážu prijať, pochopiť a akceptovať fungovanie Zákona spätného účinku, činného v jemnejších úrovniach, ktorého účinky sa vzťahujú na ich vlastné cítenie, myslenie, reč a jednanie. Nechápu to preto, že jednoducho nie sú schopní prekročiť vlastné rozumové obmedzenie a logiku rozumu vystriedať logikou ducha.

Táto skutočnosť je i dôvodom, prečo niektorí ľudia z tohto fóra nedokážu, alebo nemôžu pochopiť moje články, pojednávajúce o Zákonitostiach vo stvorení. Snažia sa ich totiž chápať iba čistou logikou rozumu, bez účasti logiky ducha, čo však nie je možné. V tomto spočíva vlastné jadro ich nepochopenia.

Každý človek však v sebe musí rozvinúť obe základné zložky svojej osobnosti, ak sa chce stať človekom plnohodnotným. To znamená, že nie iba logiku rozumu, ktorej sídlo sa nachádza v mozgu, ale aj logiku ducha. Ducha, ktorého má každý z nás a ktorý pochádza práve z oblastí na touto hmotnosťou. No a rozvinutie logiky ducha spočíva v rozvinutí, alebo znovuobjavení vlastných, individuálnych citových schopností.

To teda znamená, že i zdanlivý rozpor medzi mojim posledným článkom a článkami prechádzajúcimi vyplýva iba z oného, čisto rozumového pohľadu. Ak by však došlo k spoluúčasti citu a vec by teda bola zároveň posudzovaná i z hľadiska logiky ducha, tento zdanlivý rozpor by sa musel jednoducho stratiť, pretože vôbec neexistuje. Rozpor totiž nie je v mojich článkoch, ale v spôsobe, akým sú čitateľom vnímané. Alebo inak povedané: chyba obrazu nie je v prijímači, ale v oku pozorovateľa.

PS. Vezmime si napríklad porovu otázku: Kde je hore a kde dole, keď sme v Austrálii? Je to typická otázka rozumového človeka, vnútorne obmedzeného hmotnými kategóriami priestoru a času. Človeka, ktorý práve z tohto dôvodu zostáva stáť pred nerozriešiteľnou rozumovou dilemou.

Avšak pojmy „nahor a nadol“ boli použité v duchovnom zmysle. No a v duchovnom zmysle, neobmedzenom kategóriami priestoru a času niet v tomto smere nijakého nepochopenia a nijakých problémov. Nech sme totiž hocikde na zemi, „hore“ je iba jedným, jediným smerom – smerom k Svetlu a ušľachtilosti a „dole“ smerom k hmotnosti tejto zeme, ku ktorej môžeme zostať svojim rozumom úboho a navždy pripútanými.

Na vyššie zmienenú otázku sa treba spýtať hocijakého dieťaťa, či už u nás, alebo v Austrálii, ktoré bez zaváhania a rozumového mudrlanstva ukáže ihneď, kde je hore a kde dole. A vo svojej detskej prostote a rozumovej nezaťaženosti bude mať pravdu.