Západoeurópska inkvizičná prax sa rozšírila aj na územie Slovenska. Je len málo historických dokladov, správ alebo zápisníc z procesov s bosorkami. Podľa V. Apfela (2001, s. 33) za najstarší sa považuje doklad o procese s bosorkami zo Štítnika z roku 1506, kedy bola upálená bosorka známa pod menom Maxinka. V. Apfel (2001, s. 146) konštatuje, že podľa zachovaných dobových záznamov bolo v rokoch 1565 – 1756 v Uhorsku pred súdmi rôznych inštancií prerokovaných 554 prípadov obžaloby z čarodejníctva a z nich 403 skončilo rozsudkom. Obvinení boli okrem malých výnimiek zaživa upálení.

Celkový počet na smrť odsúdených bol na území Slovenska neporovnateľne menší ako v západnej Európe, o čom rozhodli, podľa E. Horváthovej (1998, s. 110) viaceré okolnosti. Na Slovensko ani do ostatných častí bývalého Uhorska nikdy nebola prizvaná inkvizícia, trestné konania s podozrivými z čarodejníctva boli v kompetencii mestských súdov, kde žalobca vystupoval osobne a svoje obvinenia musel predniesť obžalobe priamo do očí. Tu už nebolo možné postupovať na základe výmyslov zákerných anonymných udavačov. Druhým dôvodom bola skutočnosť, že po moháčskej bitke v roku 1526 bola väčšina Uhorska obsadená Turkami. Uhorské kráľovstvo sa zmenšilo na malú časť Zadunajska a Slovensko bez južných oblastí, a to trvalo až do konca 17. storočia. Navyše po celé 17. storočie prebiehali na našom území mocenské boje a vrchnosti mali iné starosti, ako pozývať inkvizítorov.

Na Slovensku vyvrcholili procesy s bosorkami v 17. storočí a v prvej tretine 18. storočia. Z týchto čias je už zachovaných pomerne dosť dokladov o tom, že v niektorých mestách boli síce čarodejnícke procesy zriedkavé, no v iných ich bolo veľmi mnoho. Smutné prvenstvo v upaľovaní bosoriek malo niekdajšie kráľovské mesto Krupina. V mestskom archíve sú v tzv. Čiernej knihe doklady o množstve procesov, o odsúdených a popravených. Bratislavská kniha súdnych protokolov Urgichtbucht uvádza, že v rokoch 1584 až 1610 bolo v pôsobnosti mestského súdu v Prešporku (dnešnej Bratislave) spáchaných 152 hrdelných deliktov. K masovému procesu s 23 bosorkami došlo v rokoch 1688 – 1692 pred mestským súdom v Šamoríne, odkiaľ sa zachoval obsiahly protokol v latinskom jazyku s popisom priebehu obžaloby, skrátenými záznamami o priznaní obžalovaných žien, ako i rozhovory medzi sudcami, obhajcom a žalobcom. Hoci sa zachoval podrobný materiál o priebehu procesu, konečný rozsudok nie je známy. Podľa V. Apfela (2001) súd napriek návrhu obžaloby, ktorá žiadala smrť pre všetky obvinené ženy, vyslovil trest len jednej žene.

Ojedinelé čarodejnícke procesy sa na Slovensku uskutočnili aj v 18. storočí. Z čarodejníctva väčšinou obviňovali dedinské ženy a meštianky, zatiaľ čo šľachtičné sa medzi obžalovanými ocitli len výnimočne. V Protokole kongregácie Turčianskej župy z rokov 1712 – 1714 (ss. 523 – 526) sa stručne opisuje čarodejnícky proces, ktorý sa týkal zemanov.

Vplyvom humanistických myšlienok osvietenstva, ktoré sa v súdnej praxi šírili z Francúzska a Anglicka začiatkom 18. storočia, v Rakúsko-Uhorskej monarchii procesy s bosorkami ustúpili.

Only registered users can see links on this forum! Register or Login on forum!

Z toho istého článku:

Najdrastickejším spôsobom sankcií voči ženám, ktoré prekročili mieru predpísanej pasivity alebo nenápadnosti, bol organizovaný hon na čarodejnice – inkvizičné procesy so ženami, označenými za bosorky a obvinené z démonizmu: v Európe sa začali na prelome 14. a 15. storočia a trvali takmer 400 rokov. Podnetom pre prenasledovanie žien boli cirkevné nariadenia: bula pápeža Innocenta VIII. a kniha Kladivo na čarodejnice od dvoch profesorov teológie a členov dominikánskej rehole (bližšie 2. kapitola). Podľa odhadov sa 3 – 9 miliónov žien v rôznych európskych krajinách, vrátane vtedajšieho územia Slovenska, stalo obeťou mučenia, upálenia za živa a ďalších foriem fyzickej a psychickej likvidácie. Tento holokaust žien bol účinnou výstrahou pred snahami odvážnejších žien domáhať sa spravodlivejšieho hodnotenia, spoločenského postavenia a docenenia svojich schopností. Vzdelávanie dievčat a žien a právo na kvalifikáciu v tzv. mužských povolaniach neprichádzali v atmosfére hrozby obvinenia z démonizmu do úvahy.

...

Iba v poslednom čase sa poukazuje na skutočnosť, že od začiatku 15. do konca 18. storočia boli v Európe upálené alebo ináč usmrtené milióny žien, ktoré boli pre rôzne dôvody (boli liečiteľkami, vynikali krásou, smelosťou a pod.) označované za bosorky a cirkevnou a svetskou mocou odsudzované na smrť.

...

Démonizmus predstavoval najneľudskejšie formy potláčania prejavov v náboženstvách zakazovanej a spoločensky odsudzovanej ženskej aktivity. Podľa odhadu odborníkov počas trvania démonistického fanatizmu bolo v Európe za rôzne „poklesky“ viac ako 9 miliónov ľudí (z toho 90% žien označených za bosorky) mučených, upálených alebo umučených.

[Ozaj, viete, prečo boli upaľované väčšinou ženy? Vo filme Kladivo na čarodejnice inkvizítor hovoril, že diabol sa zjavuje v mužskej podobe, a preto s ním môžu obcovať hlavne ženy. Uznávate takéto zdôvodnnie? Nuž, ale keď sa im nehodil muž, tak aj naňho si niečo vymysleli.]

...

K stúpencom prenasledovania čarodejníc patrili aj viacerí významní predstavitelia reformácie (Helwig, 1997). Martin Luther prejavil názor, že „čarodejnice sú diabolské dievky, ...“ Postavil sa za prísne trestanie čarodejníctva... Vyhlásil, že „nesmieme mať s nimi žiadne zľutovanie, sám by som ich upaľoval“. Pri stretoch s konkrétnymi prípadmi však prejavoval rozpaky a prejavoval miernejšie postoje ako v teoretických proklamáciách.

Preto ženy, lebo Starý zákon podobne ako Korán, akožto dielo semitskej kultúry, je plný znevažovania a podceňovania žien, ktoré v semitskej kultúre stále trvá (viď moslimské krajiny).

Evanlielizácia túto semitskú predstavu rozšírila aj do tých končín sveta, kde žena nebola takto vnímaná. V pohanských kultúrach bolo bežné uctievať bohyne-ženy, nie len bohov-mužov.