Eristika a naša diskusná kultúra
S logikou je to v určitom zmysle presne tak, ako s fyziológiou. Fyziologické procesy v našom tele prebiehajú automaticky aj vtedy, keď o tejto vede nemáme žiadne vedomosti. Analogicky k tomuto príkladu človek môže správne logicky uvažovať, utvárať logické súdy bez ohľadu na to, či sa s formálnou logikou niekedy stretol. Bez toho, aby vedel vymenovať základné logické operácie. Napriek tomu by bolo prejavom hlúposti vyhlasovať, že fyziológia a logika ako vedy sú zbytočné. Vulgárny pragmatizmus sa však často podobných chýb dopúšťa.
Nežné „odkliatie“ sa z odstupu desiatich rokov javí skôr ako „odtrhnutie z reťaze“. Zrazu sa medzi nami nekontrolovane poneviera zvlčilosť, ľudia akoby boli v permanentnom spore nielen s inými (bellum omnium contra omnes), ale aj sami so sebou. Pravidlá tohto generalizovaného sporu však nepoznáme. Sledujeme ohnivé diskusie, z ktorých trčí lepšie, či horšie maskovaná nenávisť. Prikláňame sa raz na jednu, raz na druhú stranu a nemôžeme sa zorientovať v základnej otázke, čo je pravda a čo lož. Napokon, bez toho, aby sme si to uvedomili, rezignujeme vo vlastnom poznávacom úsilí a pravdu i lož jednoducho zosobníme. Je to model, v ktorom je prijatie „pravdy“ podmienené atraktivitou jej nositeľa. Je to veľmi ľahká orientácia. X je náš, teda má pravdu, Y je nepriateľ, ergo – klame. O tom, aký je to zradný prístup nás presviedčajú veľké diktatúry XX. storočia, ktorí, nech sa po čase vraví už čokoľvek, boli väčšinou obyvateľstva akceptované. Iný model, ktorý pochopenie pravdy problematizuje z individuálneho hľadiska, je vnútorné presvedčenie, že pravdou je to, čo harmonizuje s našimi neúplnými, často mylnými poznatkami, vierami, presvedčeniami a predsudkami.
Pre väčšinu ľudí je totiž ľahšie veriť, než uvažovať Kombináciou týchto orientácií sa postupne vytvárajú osobnosti, ktoré s určitou dávkou orientácií sa postupne vytvárajú osobnosti, ktoré s určitou dávkou irónie možno nazvať „kompletnými“. Niečo vedia a na tom si zakladajú. Nové poznatky by mohli otriasť ich doterajšími postojmi, vnútorne by mohli narušiť ich konzistenciu a následne rozkolísať sebavedomie takéhoto človeka. Zatvárajú sa voči všetkému novému. Sú si istí vo svojom poznaní. K poznatkom pristupujú ako k (raz daným) nemenným pravdám. Nemajú zmysel ani pochopenie pre vnútornú dynamiku javov (faktibilizmus). Vystupujú sugestívne a do svojich bludov strhávajú neistých. Peirce vo svojich úvahách odmieta istotu poznania, chápe ho herakleitovsky ako rieku, do ktorej nemožno opätovne vkročiť. Poznanie akoby vždy plávalo v kontinuu istoty a neurčitosti. Napokon ho znejasňuje aj relativita. Sú to fakty, pred ktorými si niektorí ľudia zapchávajú uši, zakrývajú oči. Potrebujú jednoznačné „pravdy“. Na druhej strane tohto pomyselného kontinua nachádzame ľudí otvorených novým poznatkom, schopných načúvať a vyvodzovať nové závery. Žiaľ, práve títo múdri a zvažujúci ľudia pre väčšinu z nás akoby „stáli na vode“. Svojou zdanlivou váhavosťou nie sú pre nás atraktívni.
Fascinujú nás sebavedomí „vševedkovia“ uzavretí do kruniera svojich predsudkov a priam s inkvizičnou vášňou nenávidiacich všetko, čo s nimi neharmonizuje. Je zaujímavé sledovať takéto typy ľudí, ktorí, aj keď nemajú komplementárne mapy poznatkov, majú presne opačné mapy svojich presvedčení. Akoby sa rozprávali dvaja hluchí! Zainteresovaný poslucháč zrazu nie je schopný prehliadnuť slabú argumentáciu svojho favorita, jeho logické kotrmelce. Stáva sa nekritickým fanúšikom a jeho hodnotenie sa redukuje len do kontinua sympatia–antipatia. Je to pochopiteľné, pretože obyčajne nie je natoľko vo veci zorientovaný a nemá dostatok času, aby fakty pokojne, s chladnou hlavou zvážil. Prehliada tiež eristické úskoky, pretože túto pragmatickú odnož logiky nepozná.
Eristiku možno definovať ako umenie (či vedu?) slovných súbojov. Tento termín sa traduje od čias gréckej antiky. Z odkazov Diogena Leártskeho medzi rétorskými spismi Teofrasta sa nachádza jeden s názvom „Agonistiká é perí tús eristikús theoria“, teda „O verejných rečníckych zápasoch, čiže eristickej teórii“. Eristike prepožičala svoje meno bohyňa sváru Eris. Práve tá, ktorá vo svojej urazenej samoľúbosti vymyslela „jablko sváru“. Nepozvali ju na svadbu kráľa Pelea a morskej bohyne Thetidy a tak medzi olympských svadobčanov hodila zlaté jablko s nápisom „Tej najkrajšej“. O komických a neskôr tragických následkoch tejto intrigy sa možno dočítať v Homérovi.
Eristickému umeniu sa venovali predovšetkým megarici, príslušníci filozofickej školy, ktorú v 5. stor. pred Kristom založil Sokratov žiak Euklides z megary. Neskoršie ju „vycizelovali“ sofisti. Eristická teória od počiatku prezentovala snahu zo slovného súboja vytvoriť interpersonálnu nulovú hru, v ktorej buď zvíťazíme, alebo prehráme, takže súčet ziskov a strát na oboch stranách sa rovná nule. Ale prax sa voči tejto snahe stavia do výraznej opozície. Tak dnes, ako aj pred tisícročiami.
Eristika ako praktická, či praxeologická odnož logiky, sa zákonito musela vytratiť pádom antickej demokracie a diferenciáciou obyvateľstva. Jej sofistikované verzie mohli pretrvávať v niekoľkých parlamentoch v niekoľkých parlamentných demokraciách. Jej vulgárne verzie slúžili ako slovná predohra v krčmových potýčkach. Literárnych odkazov je skromne. Pozornosť si zaslúži „Parlamentná logika, taktika a rétorika“ od Hamiltona z rozhrania 18.–19. storočia. Neskôr spisy o persuázii, presvedčovaní (Prezzolini) a o lekárskom moralizovaní (DuBois) eristiku vnímajú ako nekultivované hašterenie. Svojho času eristiku dôkladne „oprášil“ Arthur Schopenhauer vo svojom pragmatickom spise „Eristická dialektika“. Dialektika v tom čase mala priam pejoratívny význam. Často sa stotožňovala so sofistikou. Až Marx ju očistil a vrátil jej filozofickú „česť“. Nahliadnutie do Schopenhauerových myšlienok nás môže trocha zorientovať v stave, v ktorom sa kultúra našich verejných slovných súbojov momentálne nachádza.
Autor sa cítil nedocenený. V silnom konkurenčnom poli (Hegel, Fichte, Scheling) sa len ťažko presadzoval. Po jednom prehratom súdnom spore si asi celé jednanie v mysli dramaticky prehrával. Čo povedal, čo povedať nemal a čo povedať mal. Všetkým sa nám to stáva. V týchto úvahách dospel k názoru, že súdny spor je jeden veľký sylogizmus, v ktorom vyhráva ten (s tým názorom sa stretávame aj dnes), kto je „šikovnejší“ (rozumej: prešibanejší, kto sa ničoho neštíti). Kto obratnejšie prezentuje vlastné tézy, razantnejšie vyvracia tézy protivníka. Presne tak, ako našim súčasným „eristikom“, ani Schopenhauerovi nešlo o to, aby v diskusii dospel k pravde. Išlo mu výhradne o to, aby „jeho pravda“ zvíťazila a to „per fas et nefas“.
Cieľom jeho eristickej dialektiky je výhra za každú cenu, v eristickom súboji nie je ani známka rytierskosti, protivníkovi sa neposkytuje priestor na dôstojný únik, treba ho zničiť. Je to akési povedomé, však?!
Schopenhauer vychádza z logiky a uvádza, že tézy možno vyvracať viacerými spôsobmi. Rozoznáva modi a via (cesty).
Ad rem možno výrok vyvrátiť vtedy, keď nesúhlasí s objektívnou pravdou.
Ad hominem, teda vzhľadom k človeku, keď výrok nesúhlasí s relatívnou pravdou a objektívna pravda sa úmyselne zamlčuje. V cestách opisuje priame a nepriame vyvrátenie. V priamom vyvrátení tézu napadáme v dôvodoch s prípadným poukázaním na dôsledky. Pri nepriamom dôvody ignorujeme a tézu napádame v dôsledkoch. Nepriame vyvracanie možno rozdeliť na tzv.
apogage, kde je záver urobený z jedného istého a jedného neistého predpokladu. Takto vznikne konklúzia, ktorá je zjavne nesprávna ad rem, alebo ad hominem. Druhý spôsob nepriameho vyvracania sa volá
inštancia. Ak môžeme všeobecnú tézu napadnúť v niektorých jednotlivých prípadoch, zavrhujeme ju celú. Tak napríklad tvrdenie, že všetky prežúvavce sú rohatí, možno vyvrátiť jedinou inštanciou tiav. Že černoch je čierny? Ale zuby má biele! Takže je – čiernobiely! Schopenhauer uznáva silu logiky, preto do kompetencie eristiky, do jej záludných postupov zahrňuje len nepriame vyvracania téz a manipuláciu ad hominem. V úvode spisu považuje tiež za potrebné spomenúť Aristotelove slovné a vecné klamy. Medzi ne patrí
homonýmia,
anifóblia čiže dvojzmyselnosť,
syntézis – slovné spojenie toho, čo má byť rozpojené,
dyjarézis – rozpojenie toho, čo má byť spojené,
rapsódia, keď prízvukom meníme zmysel slova,
schéma, keď v reči zameníme formálny význam s vecným. Medzi vecné klamy radí
parátó symbebekós, keď sa znak pojmu z mení za celý pojem,
haplós, keď sa neberie ohľad na vzťahy pojmov,
agnoja, keď ignorujeme, alebo nespozorujeme rozpor premís, je to tzv.
ignorantia elenchí.
Sophisma konsequentis je postup od následkov k dôvodom alebo negatívny postup od dôvodov k následkom. Pri
petítio principií sa pokiaľ možno s čo najväčšou istotou používa nesprávnych, alebo ešte nedokázaných premís. Úsudok tiež možno opierať o súd, ktorý je prezentovaný ako dôvod, hoci ním nie je (
secundum non causam ut causam), no a napokon je tu postup, pri ktorom sa hromadia otázky, ktoré si vžadujú rôzne odpovede, ale vyslovuje sa iba jeden záver. Túto pseudosokratovskú metódu nazýva
secundum plures intercontones ut unam.
Na tejto osnove Schopenhauer predkladá tridsaťosem konkrétnych postupov, ktoré nazýva záludnosti či úskoky. Postupne v nich radí tézu protivníka rozširovať až za hranice vlastnej obsažnosti, relativizovať, či absolutizovať tézy podľa vlastnej potreby. Pri prezentácii svojej tézy nedať tušiť záver, na zneprehľadnenie vlastných i protivníkových tvrdení využívať
synonýmie a tak nepríjemnú tézu posúvať do inej významovej polohy. U ľudí možno pozorovať určitú akvizičnú pohotovosť, preto treba spleť rôznych otázok klásť tak, aby ich protivník musel potvrdzovať. Svoj záver potom rýchlo prednesieme a tvárime sa, že ich náš protivník už pripustil.
Eristika používa nielen logiku, ale
hlavne psychológiu. Tak napríklad v záľudnosti č. 8 Schopenhauer (vedomý si faktu, že
v afektoch klesá pozornosť a súdnosť) doporučuje bezostyšne krivdiť a byť zlomyseľný voči protivníkovi. Doporučuje tiež zveličovať, pri napádaní téz napríklad namiesto simplexného opaku použiť opak „na druhú“, emocionálne vystupňovaný a neprijateľný. („Máme byť voči vláde lojálni, alebo máme ju vystrieľať?“) V eristickom súboji sa osvedčujú paradoxy a
atakovanie aj zdanlivých rozporov v téze protivníka. Ak by napríklad niekto obhajoval samovraždu, treba sa ho spýtať, prečo sa neobesí. Častým eristickým úskokom je „predoslanie“ niečoho, keď na jednoznačnú otázku nás nenapadá jednoznačná odpoveď. Pritom môžeme pokračovať s niečím, čo s otázkou vôbec nesúvisí, spoliehajúc sa na to, že nás niečo múdre napadne, alebo že diskusiu nebadane odtiahneme na inú tému. Častým úskokom v slovných súbojoch je
odvolávanie sa na autoritu. Pritom práve tie autority, ktoré protivník nepozná, môžu byť najúčinnejšie. Čistým a efektným postupom je
prevrátenie argumentu, keď argument, ktorý odporca používa, možno účinnejšie použiť proti nemu. Excelentne ho použil G. B. Shaw na zahanbenie bezohľadného prušiackeho dôstojníka, ktorý v snahe zraniť náboženské city jednej dámy vyhlásil aj v prítomnosti spisovateľa, že nepoškvrnené počatie panny je nezmysel, na to sa spisovateľ k nemu nahol a dobrácky povedal: „Viete, mladý pán, v skutočnosti je každé počatie nepoškvrnené!“
Že niektoré eristické postupy môžu byť aj zábavné, dosvedčuje záludnosť č. 31. Tá nám radí, že ak momentálne nevieme čo namietnuť proti dôvodom, treba sa s jemnou iróniou vyhlásiť za nekompetentného: „Čo hovoríte presahuje moju slabú chápavosť. Možno, že je to správne, ale neviem to pochopiť, preto sa vzdávam akéhokoľvek úsudku.“. Poslucháčom a možno aj protivníkovi vnucujeme predstavu, že povedané je nezmyslom. Obrana a protiútok zároveň môže mať túto formu: „Prepáčte, ale pri vašej rozumovej úrovni musíte tomu veľmi dobre rozumieť. Chyba bude v mojom nedokonalom výklade…“ – a teraz predložíme vec tak po lopate, že jej nechtiac musí porozumieť každý. Chcel nám dokázať nezmysel, my sme mu dokázali nerozum a to pri najbrilantnejšej zdvorilosti.
Prínosom poznania eristickej teórie je práve to, že každý útok môže mať rovnako účinný protiútok. Na niektoré poukazuje už Schopenhauer, na niektoré môžeme prichádzať aj sami. O eristike platí to, čo sme v úvode povedali o fyziológii a logike. Ľudia ju používajú aj vtedy, keď o nej nič nevedia. Presnejšie – niektorí ľudia. Sú to hlavne tí, čo sú pravdotesne zabetónovaní v pyramídach svojich nemenných postojov. Sú vyplavovaní na povrch nášho politického diania raz v podobe otcovských psychopatov, inokedy ako adolescentní hystrióni. Podľa toho, aký módus sympatií a antipatií v spoločnosti prevláda. Na obhajovanie svojich zabetónovaných právd spontánne, priam inštinktívne používajú eristické postupy a pretože nemajú do nich „vhľad“ ani dostatočný odstup, začínajú ich spätne formovať. Mentálne i fyziognomicky. Nevšimli ste si, ako mnohým lídrom za roky politikárčenia stvrdli rysy tváre? Ich eristické výkony sledujeme bez toho, že by sme ich boli schopní klasifikovať, mnohým zostáva len to už raz spomenuté simplexné „fanúškovstvo“. Oboznámiť sa s eristickou teóriou je osožné ani nie tak preto, aby sme s anaučili víťaziť v slovných šarvátkach, ale na odhalenie rôznych eristických úskokov. Pre eristicky zorientovaného pozorovateľa sú masmediálne polemiky našich politikov zábavné. Často sa dostaví „heureka-efekt“: „Veď je to úskok íslo dvadsaťpäť! Ale, ale, pán poslanec, nebolo by to jednoduchšie takto!“. Čo sa dá robiť? Je eristicky nevzdelaný.
Naša politická garnitúra je (povedané poslaneckou „hantýrkou“) taká, aká je. Názorovo sú na úrovni mladého Schopenhauera, keď písal svoju Eristickú dialektiku. Údajne mal vtedy tridsaťdva rokov a aj keď mu nikto nesiaha na jeho vzdelanosť a rozhľadenosť, táto predsa len bola ovplyvnená horúcou psychickou substanciou zlej emočnej bilancie, spôsobenej frustráciou. Ale Schopenhauer zrel. Vo svojom pozdnom diele (Paralipomenum) vyslovil zrelú vetu, ktorá by mohla byť krédom emocionálne a osobnostne zrelých ľudí:
„Nad pravdu vzácnejší je – kľud.“ . Život ho naučil, že pravdy dokážu byť také osobné a také zradné. Naši politici k takémuto názoru ešte nedospeli. A to je dobre. Ani by nemali. Veď z tohto výroku už cítiť závan rezignácie. Rád by som ho upravil do vhodnejšej podoby. Napríklad: „Nad pravdu (ktorá je často len odobrením našich predsudkov) vzácnejšie je hľadanie pravdy.“. Najvzácnejší sú hľadači živých, objektívnych právd.
Vojto HARING
Týmto sa ospravedlňujem autorovi príspevku, Vojtovi Haringovi, že som sem vložil jeho článok bez jeho vedomia. Článok som nenašiel nikde verejne publikovaný. Dospel som k nemu použitím vyhľadávača Google po zadaní hesla "logické úskoky" a hneď prvé heslo bolo ( Only registered users can see links on this forum!
Register or Login on forum! |
).
Ak je tento článok chránený autorskými právami, mala by na to Matica nejaký upozorniť, alebo by si mala svoje materiály chrániť tak, aby neboli prístupné cez verejný vyhľadávač.
PhDr. Vojtech Haring, PhD., je vedúci katedry psychológie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. 
FAQ
Hľadať
Zoznam užívateľov
Užívateľské skupiny
Registrácia
Nastavenia
Súkromné správy
Prihlásenie
Zaslal: Ne august 06, 2006 01:47
