Only registered users can see links on this forum! Register or Login on forum!

Peter Sýkora

Motto: „ Hra je staršia než kultúra …“ (J. Huizinga)

Úvod: Politologické teórie európskej integrácie

Európska integrácia, podobne ako iné sociálne procesy, žije svojím vlastným životom, ktorého zákonitosti nám zostávajú naďalej zahalené rúškom tajomstva. Prax ukázala, že počiatočné federalistické vízie iniciátorov procesu európskej integrácie sa nenaplnili – Spojené štáty európske nevznikli. Ba čo viac, samotný proces európskej integrácie temer v ničom vo svojej doterajšej polstoročnej histórii nepripomínal vytváranie federatívneho super štátu, tak ako ho poznáme z histórie vzniku Spolkovej republiky Nemecko alebo USA.

Neofunkcionalizmus

Podľa tzv. funkcionalistickej teórie medzinárodných vzťahov (D. Mitrany) sotva možno očakávať vznik celosvetovej federatívnej vlády, ktorá by eliminovala odstredivé tendencie brániace vzniku integrovaných medzištátnych útvarov. Mitrany sa však domnieva, že napriek tomu môžu vzniknúť integrované medzištátne celky ako dôsledok „rozširujúcej sa pavučiny medzinárodných aktivít a agentúr, v ktorých a pomocou ktorých, sa záujmy a život všetkých národov by sa mohli postupne integrovať.“ Funkčná integrácia by podľa neho mohla byť pragmatická, technokratická a flexibilná. Vďaka nej by sa zmazávala jasná hranica medzi štátnym a medzinárodným. Spolu s tým, ako sa budú konštituovať medzinárodné agentúry, ktoré budú koordinovať medzinárodné aktivity, rozdelenia medzi štátmi budú menej a menej dôležité. Podľa Mitranyho federatívna forma vlády nebude potrebná ani v konečnej podobe.
Politológovia čoskoro pochopili, že pre potreby pochopenie vnútornej dynamiky procesu európskeho zjednocovania budú musieť vytvoriť nové teórie politickej integrácie, ktoré prekonajú tradičný federalistický model. Inšpirovali sa Mitranyho funkcionalizmom a vytvorili tzv. neofunkcionalizmus, ktorý potom dominoval v 60-tych a 70-tych rokoch medzi teoretikmi európskej integrácie (E.B. Haas, L. Lindberg a ďalší).
Podľa tejto teórie rozhodujúcu úlohu v procese integrácie hrajú centrálne inštitúcie, akými na počiatku EÚ boli NATO, ESUO, EHS. Tie pomáhali „vykryštalizovaniu jednoty“. K nim sa pridali politické skupiny, ktoré prebudovali svoje očakávania a aktivity v súlade s procesom integrácie. Nemenej dôležitý faktorom podľa neofunkcionalizmu je aj akýsi proces spontánneho a nie plne kontrolovaného šírenia sa, doslova „vyliatia sa“ („spillover“) integračných aktivít z jednej oblasti do ďalších. Ruka v ruke s procesom integrácie dochádza podľa tejto teórie k postupnej erózii suverenity národných štátov.

Intergovernmentalizmus

Stagnovanie európskej integrácie v 70-tych rokoch a na začiatku 80-tych rokov, ktoré neofunkcionalizmus nevedel vysvetliť, viedlo k vzniku novej integračnej teórie – intergovernmentalizmu (S. Hoffmann). Podľa tejto teórie, v rozpore s predpoveďami neofunkcionalizmu, v procese európskej integrácie si úlohu hlavných aktérov naďalej ponechávajú národné štáty. Integrácia je sledom postupných vyjednávaní uskutočňovaných medzi suverénnymi európskymi štátmi, ktoré naďalej sledujú predovšetkým svoje vlastné národno-štátne záujmy. Hlavnou politickou inštitúciou v tomto procese sú medzivládne konferencie (intergovernmental conferences, IGCs). Ako vieme, medzivládne konferencie budú tiež spôsobom, ktorým bude dochádzať k prijímaniu nových členských štátov, vrátane Slovenska, do EÚ.

Liberálny intergovernmentalizmus

V 90-tych rokoch sa nanovo rozprúdila debata medzi oboma opačnými teoretickými tábormi- neofunkcionalizmom a intergovernmentalizmom. Ich rozdielnosť spočíva v tom, ako odpovedajú na otázku čo určuje proces európskej integrácie –či nadnárodné inštitúcie (funkcionalizmus) alebo národné štáty (intergovernmentalizmus). Tak ako predtým, nová realita procesu európskej integrácie v druhej polovici 80-tych rokov, predovšetkým prijatie Programu 1992 (v roku 1985) a schválenie „Jednotného európskeho aktu“ (v roku 1986) spôsobila, že sa kyvadlo názorov oscilujúce medzi opačnými pólmi neofunkcionalizmu a intergovernmentalizmu začalo pre zmenu vychyľovať zase smerom k neofunkcionalizmu. W. Sandholtz a J. Zysman, ktorí iniciovali nové kolo súboja medzi oboma tábormi totiž poukázali na skutočnosť, že to boli zmeny na globálnej medzinárodnej aréne(pokles vplyvu USA a nárast vplyvu Japonska), ktoré viedli k zvýšeniu vplyvu nadnárodných európskych inštitúcií (Európskej komisie) a európskych priemyselných záujmových skupín na domácu politiku európskych štátov. Podľa nich sa európska integrácia v 80-tych rokoch dá najlepšie pochopiť ako výsledok vyjednávania medzi elitou inštitúcií Európskeho spoločenstva(EC), elitou európskeho priemyslu a vládami členských štátov na jednej strane a Európskou komisiou na strane druhej.
Pochopiteľne neustále sa objavujú rôzne varianty ako neofunkcionalizmu tak intergovernmentalizmu, ktoré kombinujú prvky oboch teórií, napr. Moravcsikova teória „liberálneho intergovernmentalizmu“. Podľa tejto teórie každý krok európskej integrácie má dve základné štádia. Najprv vzniká, tak ako to popisuje neofunkcionalizmus, vo vnútri národných štátov u domácich ekonomických aktérov nátlak na domácich politických aktérov aby hájili ich ekonomické záujmy v rámci národného zastúpenia v rozhodovacích európskych procesoch. V ďalšom štádiu je proces európskej integrácie poháňaný medzivládnymi vyjednávaniami, napr. o spoločnom európskom rozpočte. Národno-štátne záujmy zostávajú, ale sú skôr pod vládou ekonomických než geopolitických záujmov.

Paradox integrácie - paradox spoločnosti

Integrácia akýchkoľvek autonómnych organizačných jednotiek je paradoxom, pretože prirodzenou snahou samostatných jednotiek je uchovať si svoju autonómnosť. Platí to rovnako o autonómnych štátoch, ako o ľudských jedincoch. A predsa, napriek tejto prirodzenej snahe po individuálnosti sme svedkami ako sa štáty v rôznej miere spájajú do vyšších celkov, podobne ako ľudia do spoločenstiev. Paradox integrácie je v základnej podobe vlastne paradoxom existencie ľudskej spoločnosti, hľadaním odpovede na otázku, čo je tým tmelom, ktorý spája dohromady sebecké ľudské indivíduá. Na túto otázku hľadali odpoveď európski myslitelia už dávno. Ich odpovede nám pomôžu pochopiť problém integrácie v jeho najvlastnejšej podstate.

Spoločnosť drží pohromade tyrania panovníka (Thomas Hobbes)

Podľa anglického filozofa Thomasa Hobbesa (1588-1679)je prirodzeným stavom ľudského rodu tryskná anarchia, „vojna všetkých proti všetkým“, pretože každý ľudský jedinec sleduje len svoje egoistické ciele a snaží sa v rôznej forme na úkor ostatných prežiť. Homo homini lupus – človek človeku vlkom, znie okrídlené pomenovanie takéhoto stavu. Počiatočné barbarské právo je chápané ako schopnosť každého bojovať za vlastné prežitie. Ibaže podľa Hobbesa je človek, na rozdiel od zvierat obdarený rozumom, ktorý mu napovedá, že žiť v mieri je výhodnejšie. Zvieratá vytvárajú spoločenstvo na základe inštinktu, človek na základe rozumného dohovoru - zmluvy. V tejto zmluve sa jedinci dohodnú, že v záujme mieru sa vzdávajú svojho prirodzeného barbarského práva. Prenášajú toto svoje právo na štát. Takže už nemôže jeden jedinec zabiť iného jedinca, bez toho aby bol potrestaný. Právo zabiť má jedine štát (poprava, vojna).
Kto však zabezpečí dodržiavanie tejto spoločenskej zmluvy? Podľa Hobbesa to nemôže byť ľud. Opieral sa o vlastnú dobovú skúsenosť. Bol royalistom a po Cromwelovom prevrate musel utiecť do parížskeho exilu. Z neho sa vrátil až keď sa v Anglii obnovilo kráľovstvo. Hobbes neveril v efektívnosť demokracie, ktorá podľa neho zvýhodňuje demagógiu a dosadzuje do funkcii verejnej správy nekompetentných zástupcov. Stabilitu mieru a spoločenskej zmluvy v jeho perspektíve zaručí jedine zvrchovaný vládca. Inými slovami, aby sme unikli pred tyraniou individuálnych sebeckých záujmov musíme sa podriadiť inej tyranii – tyranii despotickej politickej moci. Tú nazýva Hobbes Leviatan, inšpirovaný menom biblického netvora.

Spoločnosť drží pohromade vôľa ľudu – (Jean Jacques Rousseau)

Jean Jacques Rousseau (1712-1778) legitimitu štátnej moci na rozdiel od Hobbesa nevidí ako niečo dané z hora( od Boha, ktorý ju delegoval na panovníkov), ale naopak ako niečo pochádzajúce zdola, na základe dohody medzi členmi spoločnosti. Kým u Hobbesa je to podriadenie sa prirodzenej individuálnej slobody (suverenity) panovníkovi, u Rousseaua je to dobrovoľné sa zrieknutie sa suverenity indivíduom na jednej strane a získanie občianskej dôstojnosti a pokoja, na strane druhej. Je to teda skutočne zmluva – medzi občanmi a spoločnosťou, zmluva, kde sa za získanie mieru platí stratou suverenity. Spoločnosť/štát je výrazom všeobecnej vôle ľudu, ktorá sa prejavuje zákonodarnou aktivitou v parlamente.

Spoločenská zmluva z pohľadu teórie hier

Hobbesov koncept vládcu, ktorý dozerá nad plnením spoločenskej zmluvy, pretože ináč by spoločnosť upadla do anarchistického stavu veľmi dobre vyjadruje poznanie spoločenskej nestability, ku ktorému, ako si ukážeme, dospela teória hier. Stav spoločenskej zmluvy nie je stabilný a vyžaduje si ochranu. U Rousseaua, ktorý na rozdiel od Hobbesa, prirodzeného človeka nepovažuje za beštiu, nie je tento moment tak výrazný a môžeme povedať, že jeho spoločenský tmel je skôr utópiou, než realitou. Spoločenská zmluva u Rousseaua nie je zabezpečená pred vnútornými parazitmi, sebeckými jedincami schopnými zo spoločnosti len brať a nič jej nevracať.
Hobbesova vízia anarchistického počiatočného stavu ľudského rodu našla na prvý pohľad silný argumentačný aparát v Darwinovej teórii vnútro druhového boja v druhej polovici XIX. storočia. Darwinismus viacerí začnú automaticky chápať ako ospravedlnenie praktík ranného kapitalizmu (tzv. sociálny darvinizmus). V ich perspektíve je kapitalizmus voľného trhu džungľou, v ktorej prežije v konkurenčnom boji s ostatnými len ten najdravejší a najschopnejší podnikateľ. Nie je tu miesto pre súcit so slabšími a porazenými. Je to filozofia individualizmu a sebectva.
Naproti tomu ako reakcia na takto úzkoprso interpretovaný darwinizmus vzniká tradícia socializmu, ktorá buď úplne odmieta paralely z ríše zvierat, alebo naopak, ukazuje na skutočnosť, že aj medzi zvieratami existuje súdržnosť a altruizmus, dokonca takého stupňa, ktorý môžeme my ľudia prírode len závidieť (úľ, mravenisko). Je to tradícia ruského anarchistu a prírodovedca princa Kropotkina, ktorý kritizuje Darwina a tvrdí, že hlavným motorom evolúcie nie je súboj medzi jedincami, ale súboj s prírodnými podmienkami. Jedinci medzi sebou nebojujú, ale naopak, spájajú sa do spoločenstiev, navzájom si pomáhajú, aby tak spolu ľahšie prekonali tlak životného prostredia.
A skutočne dobrých sto rokov, vlastne až donedávna, mal darwinizmus veľký problém, ako vysvetlí v prírode existujúce príklady spoločenstiev a kooperácie, kde jedinci neváhajú obetovať v prospechy celku, spoločenstva, svoj vlastný život (napr. včela, termit a podobne) ako tí najslávnejší ľudskí hrdinovia.
Teória hier nám dá konceptuálny nástroj pochopiť túto záhadu – paradox sociálnosti/integrácie. Integrácia je podľa oboch teórií, ako neofunkcionalizmu tak aj intergovernmentalizmu, výsledkom vyjednávania medzi aktérmi. V ďalšom budeme abstrahovať od konkrétnej podoby aktérov. Nech sú aktérmi také alebo onaké inštitúcie, z pohľadu teórie hier pôjde o analýzu interakcie medzi aktérmi, ktorých záujmy sa krížia.
Dôležité pre nás je, že ako neofunkcionalizmus tak aj intergovernmentalizmus je možné pochopiť z perspektívy teórie hier. Podľa intergovernmentalizmu rozhodovací proces na európskej úrovni je hra medzi národnými štátmi s nulovým súčtom (tzv. zero-sum game), pretože straty na jednej strane neznamenajú zisky na strane opačnej.
Ale aj podľa neofunkcionalizmu ide vlastne o hru, aj keď jej aktérmi sú namiesto suverénnych štátov neštátni aktéri – rôzne záujmové skupiny v každom štáte – združenia podnikateľov, odborové zväzy, politické strany a pod. – ktoré vyvíjajú nátlak na svoje vlády, aby sa zapojili do integrácie a tým sa naplnili ich skupinové ekonomické a politické záujmy.
Teória hier je abstraktnou matematickou teóriou, ktorá má predovšetkým heuristický význam - pomôže nám pochopiť filozofiu akejkoľvek integrácie onen paradoxný stav vzájomnej kooperácie medzi sebeckými aktérmi.

Teória hier a stratégie

Za otca teórie hier sa považuje americký matematik maďarského pôvodu John von Neumann, známy tiež ako spoluzakladateľ kybernetiky. Teória hier sa snaží popísať racionálne správanie dvoch alebo viacerých aktérov v situácii, keď sú ich záujmy v konflikte. Aktér volí v hre určitú STRATÉGIU, ktorá mu má priniesť víťazstvo. Stratégia je termín, ktorým sa pôvodne označoval racionálny a dlhodobý spôsob vedenia vojny. V bežnom jazyku má však slovo stratégia oveľa širší význam. O stratégii dnes bežne hovoríme v športových hrách, v marketingu, či predvolebnej kampani. V teórii hier má stratégia podobne metaforický význam – ide o určitý vzorec jednania, presnejšie, o určitú sekvenciu krokov, ktoré podniká aktér hry a ktoré sú adresované protihráčovi.
Značné uplatnenie má teória hier v ekonómii. Napríklad, demonštruje, prečo sú krátkozraké stratégie typu „Moja cena bude vždy nižšia než cena konkurencie a kvalita bude vždy vyššia.“ Podobne, teória hier vysvetľuje riziká obchodných vojen a vzniku tichých kartelových dohôd o oligopolnej cene (napr. u nás a v Čechách nedávne podozrenie Protimonopolného úradu z takejto dohody u majiteľov čerpacích staníc pohonných hmôt).

Príklad stratégie: prstová hra MORRA

A) Odhaduje súčet 2 a ukazuje 1 prst: Získava 2 body, pretože protihráč ukazuje 1 prst a háda 3 (nesprávne)
B) Odhaduje súčet 3 a ukazuje 1 prst: Získava 3 body pretože protihráč ukazuje 2 prsty a háda 4 (nesprávne)
C) Odhaduje súčet 3 a ukazuje 2 prsty: Získava 3 body pretože protihráč ukazuje jeden prst a háda 2 (nesprávne)
D) Odhaduje súčet 4 a ukazuje 2 prsty: Získava 4 body pretože protihráč ukázal 2 prsty a háda 4 (nesprávne)
Otázka za milión je, ktorá z týchto stratégií je najlepšia. Odpoveď je – žiadna čistá stratégia nie je dobrá, ale kombinovaná stratégia, ktorá vznikne „namiešaním“ čistých stratégií v určitom presnom pomere. Matematicky sa dá vypočítať tento pomer, v ktorom je treba „namiešať“ čisté stratégie. Víťazná stratégia je pomer 7:5 a týka sa „namiešania“ stratégií B a C.
Víťazná stratégia je takýto vzorec správania: nestaraj sa o stratégiu A a D a hraj stratégie B a C v pomere 7:5. Konkrétne to znamená: hovor vždy tri ako svoj odhad súčtu a na dvanásť kôl ukáž 7-krát jeden prst a 5-krát dva prsty.
Sú štyri rôzne výsledky stretu, ktoré popisuje tzv. MATICA PLATIEB (angl. Payoff Matrix)

kód:

Matica platieb          Protihráč ukazuje:          Protihráč ukazuje: ----------------------------------------------------------------------------- JA ukazujem/hovorím:       1 prst                        2 prsty ----------------------------------------------------------------------------- 1 prst                 Hovorím:„Súčet 2“             Hovorím: „Súčet 3“                        /Súčet je 2/                  /Súčet je 3/                        (Výsledok I.)                 (Výsledok II.) ----------------------------------------------------------------------------- 2 prsty               Hovorím:„Súčet 3“             Hovorím: „Súčet 4“                       /Súčet je 3/                  /Súčet je 4/                       (Výsledok III.)              (Výsledok IV.)

Dá sa ľahko spočítať, že stratégia B:C=7:5 je víťazná. Predpokladajme, že je to protihráč, ktorý hrá spomínanú víťaznú stratégiu. Ak by som ja hral stratégiu A počas všetkých 12 kôl, 7-krát by som vyhral a získal by som za to 14 bodov (7x2 body). Avšak na druhej strane by som v 5 kolách prehral po 3 body, takže moja celková strata by činila 15 bodov (5x3 body), takže na 12 kôl by som mal priemernú stratu 1 bod. Ak by som hral stratégiu B alebo C, tak by sme buď obaja hádali správne alebo nesprávne, takže nikto by nič nezískal ani nestratil. Ak budem hrať stratégiu D, v priemere vyhrám v 5 kolách spolu 20 bodov (5x4 body), ale v 7 kolách prehrám vždy po 3 body, takže moje straty budú 21 bodov (7x3 body). Opäť priemerne na 12 kôl prehrám 1 bod. Takže stratégia môjho protihráča je víťazná.

Príklad zo života: Slovenský turista v Egypte

Prejdime teraz k príkladu zo života. Tento príbeh sa naozaj stal a pred časom sa oň podelil jeden náš turista s poslucháčmi istého komerčného rádia. Náš turista sa vybral so zájazdom na svoju vysnívanú dovolenku do Egypta. Tesne pred odchodom domov pri nejakých pamiatkach natrafil na obchodníka ponúkajúceho fľašu dobrého francúzskeho koňaku za polovičnú cenu, než za akú sa dá kúpiť u nás. Znalý princípov orientálneho obchodovania skúsil náš turista, či by sa cena nedala zjednať ešte viac nadol. A skutočne po niekoľkých minútach rituálneho dohadovania sa (presne ako o tom písali v turistickom sprievodcovi) mu podarilo zraziť cenu o polovicu dole. Doma si náš turista koňak odložil pre slávnostnú príležitosť. Tá nadišla o niekoľko týždňov neskôr. Pozval vzácnych priateľov, ktorých si chcel uctiť koňakom. Slávnostne otvoril fľašu a s príslušným vysvetlením ako výhodne ju kúpil ponalieval hosťom. Nebude ťažké si predstaviť jeho zdesenie, keď sa ukázalo, že vo fľaši bol namiesto francúzskeho koňaku obyčajný čaj.
Náš turista nemusel takto trápne dopadnúť, keby poznal teóriu hier a Väzňovu dilemu.

Väzňova (obchodníkova) dilema

Povedzme, že spomínaný francúzsky koňak v prepočte na naše peniaze doma na Slovensku stojí „slušných“ 3000 korún, kým egyptský priekupník ho ponúkal lacnejšie - za 2000 korún a navyše náš turista cenu zjedná na 1000 korún. V prípade, že obaja sú poctiví, dostane náš turista za svojich 1000 Sk francúzsky koňak, za ktorý by na Slovensku zaplatil trikrát viac. Zisky a straty oboch strán sú rovnaké, ide o férový obchod, v ktorom nikto nezarába na tom druhom (Výsledok KK). Férový obchod je však veľmi rizikový pre obe strany. Keďže chce náš turista fľašu koňaku priniesť ako darček svojmu šéfovi, nemôže ho pred obchodníkom otvoriť. Lenže už počul, že niektorí obchodníci klamú, a vo fľaši môže byť namiesto koňaku zafarbená voda. A tak si náš kresťanský slovenský turista povie, že sa nenechá dobehnúť nejakým moslimom a pre istotu má sebou pár falošných egyptských libier, a zaplatí radšej nimi.

kód:

Egypťan (stĺpce):             Egypťan (stĺpce): --------------------------------------------------------------------------- Slovák (riadky):          Poctivý                          Klame --------------------------------------------------------------------------- Poctivý                  KK  (A.)   1000\1000           KO  (B.) –1000\2000 --------------------------------------------------------------------------- Klame                    OK (C.)  2000\-1000            OO   (D.) 0\0

Treba povedať, že ani egyptský obchodník nemá šancu možný podvod druhej strany odhaliť okamžite. Pochopiteľne v stane pri pyramídach nemá UV lampu a bez nej nemá šancu falošné peniaze poznať. Tie odhalia až v banke, ale to už bude náš turista ďaleko. Ak by bol obchodník poctivý, dopadol by podľa situácie KO. To znamená, že slovenský turista by na tomto obchode zarobil 2000 Sk, lebo okrem koňaku v cene 1000 Sk by ďalších 1000 SK ušetril. Egypťan by prišiel o tovar v cene 1000 Sk, preto jeho strata je mínus 1000 Sk). Zrkadlovo obrátene by vypadali zisky a straty v prípade poctivého Slováka a nepoctivého egyptského obchodníka (náš turista by prišiel o 1000 Sk a Egypťan by získal jeho 1000 Sk, a tiež by mu zostal tovar v hodnote 1000 Sk (Výsledok OK). Vtip je v tom, že aj egyptský obchodník už počul o prešibaných slovenských turistoch. Ako náhle v zákazníkovi rozpozná slovenského turistu neváha a ponúkne mu falošný koňak. A tak slovenský turista za svoje falošné peniaze dostane falošný tovar (Výsledok OO). Podobne ako v situácii KK, obe strany sú na tom rovnako, žiadna strana nedobehne tú druhú, ale kým v situácii KK obe strany niečo získajú (jedna koňak, druhá peniaze), v tejto situácii OO ani jedna strana nič hodnotné nezíska – jednej totiž zostane čaj namiesto koňaku a druhej falošné peniaze.
Podstatou tejto hry je, že zisk za oklamanie druhej strany je vždy vyšší než zisk pri férovom obchode (oplatí OK>KK)a tak je tu veľké pokušenie u každého hráča dať prednosť oklamaniu toho druhého. Ak keby sme chceli byť neegoistický, slušní a kooperovať, vystavovali by sme sa veľkému riziku, že druhá strana nebude mať žiadne okolky a bez akýchkoľvek škrupuli sa bude snažiť nás oklamať. Takže aj slušná strana z obavy pred tým, aby nebola jej snaha po kooperácii zneužitá, celkom logicky, v preventívnej „sebaobrane“ siahne po oklamaní.
Za predpokladu, že obe strany logicky uvažujú, je možný v hre typu Väzňovej dilemy len jeden jediný výsledok – OO. Čo je veľmi smutné, pretože keby obe strany boli schopné kooperovať, spoločne by na tom získali viac. Takže principiálna otázka znie, za akých okolností je možné to zariadiť tak, aby došlo k vzájomne prospešnej kooperácii (KK).
Stále hovoríme o Väzňovej dileme, ale náš príklad nás zvádza nazvať ju skôr Obchodníkova dilema (oklamať alebo neoklamať zákazníka?). Názov Väzňova dilema vznikol preto, lebo hru s takouto štruktúrou matice platieb (OK>KK>OO>KO) prvýkrát laickej verejnosti (v tomto prípade psychológom) vysvetlili matematici na príklade dvoch zlodejov, ktorých chytili a separovane vypočúvali.
Zlodeji počas lúpeže tiež zabili strážnika. Policajti však nemali dosť dôkazov na vznesenie obvinenia za vraždu. Vypočúvali teda každého zo zlodejov zvlášť a každému ponúkli takýto „obchod“. Ak im prezradí detaily lúpeže a zabitia, zvalia vraždu na toho druhého, kým on vyviazne s miernejším trestom len za lúpež zníženým ešte o ochotu spolupracovať (OK). Väzeň však vie, že keď bude mlčať a nič nepovie, tak ani jeden z nich nebude odsúdený za vraždu, a obaja dostanú trest len za lúpež (KK). Ten bude síce vyšší než keby spolupracoval s policajtmi, ale nižší než keby bonzoval. Ak budú hovoriť obaja väzni, tak obaja budú obvinený z vraždy (OO). Ak však budem mlčať, kto mi zaručí, že bude mlčať aj môj komplic, že nepodľahne ponuke policajtov a nezvalí vraždu na mňa? Mlčať alebo prehovoriť – to je Väzňova dilema. Jej riešenie v prípade tzv. jednokolovej hry je jednoznačné – hovoriť, zvaliť vinu na toho druhého. Pretože ak ten bude mlčať, tak si to celé odskáče, ak bude tiež hovoriť, tak ja si to celé neodskáčem, a o trest za vraždu sa podelíme. Stratégiou oklamať si zaručujem, že ma nepostihne najhorší výsledok (KO), a súčasne mám šancu získať najlepší výsledok (OK).

Hra na zbabelca

Určite si spomínate na film „Pomáda“. Dve autá si to nasmerujú priamo proti sebe. Ten, komu povolia nervy a uhne, sa stáva zbabelcom (Výsledok stretu hráčov je B: KO – ja Kooperujem, protihráč ma Oklame), kým druhý sa stane hrdinom (Výsledok C: OK). Ak ani jeden z nich neuhne, ide o horibilnú čelnú zrážku s katastrofálnymi dôsledkami pre oboch (Výsledok D: OO). Ak obaja uhnú (samozrejme každý iným smerom), tak obaja stratia reputáciu, ale strata nebude tak veľká, ako keď uhne len jeden. Samozrejme poradie výsledkov pre každého hráča je takéto: OK>KK>KO>OO (najvyššiu cenu má výsledok, keď uhne ten druhý a vy ste víťazom, najhorším výsledkom je keď ani jeden neuhne a zrazíte sa). To je oveľa horšie, ako keď Vás budú považovať za zbabelca – lepšie je byť živým zbabelcom než mŕtvym hrdinom(KO).
Aká je najlepšia stratégia v Hre na zbabelca? Ukázať, tomu druhému, že na 100 percent neuhnete – napríklad tým, že hneď po štarte vyhodíte volant z auta von oknom.

Poľovačka na jeleňa

Autorom nasledujúcej hry je J.J. Rousseau, aj keď samotná teória hier prišla na svet až temer o 200 rokov neskôr. Rousseau sa na situácii lovcov snažil objasniť základný sociálny konflikt – pokušenie indivídua získať pre seba istý zisk za cenu zradenia ostatných.
Predstavme si skupinu lovcov, ktorá ide poľovať na jeleňa. Musia postupne jeleňa rovnomerne obkľúčiť, ináč im utečie. Preto ak budú všetci spolupracovať, podarí sa im jeleňa zahnať do pasce a uloviť ho (KK). Háčik je v tom, že počas formovania obkľúčenia môže každý z lovcov natrafiť na zajaca. V prípade, že sa prestane starať o lov jeleňa a pustí sa sám za zajacom, s istotou ho aj uloví. Získa tak potravu(OK), ktorej je síce menej, než jeho podiel z uloveného jeleňa, avšak táto potrava je istá. Avšak jeho sebecké chovanie spôsobí, že skupina nechytí jeleňa, pretože práve jeho zrada vytvorí v obkľúčení „dieru“, ktorou jeleň lovcom unikne. Problém je len v tom, že každý lovec je pred pokušením dať prednosť menšej ale istej koristi, navyše, keď si uvedomí, že veľká korisť je veľmi neistá, pretože stačí aby jeden zo skupiny zradil a ostatní vyjdú naprázdno. Pochopiteľne k takejto úvahe môžu ľahko dospieť všetci lovci, čím sa riziko zrady len zvyšuje, pretože navyše sa pridáva obava, že ak nezradím ja, určite zradí niekto iný a ja spolu s ostatnými ostanem bez koristi. Takže celkom racionálne najbezpečnejšou stratégiou je zradiť – aspoň mám istého zajaca v hrsti – oproti jeleňovi na streche, parafrázujúc známe príslovie.
Hierarchia výhier je nasledovná: KK>OK>OO>KO. Slovne: najviac získam, keď budeme všetci kooperovať, lebo vtedy ulovíme jeleňa a na každého pripadne veľký kus potravy. Lenže chytenie jeleňa je neisté, lebo predpokladá, že všetci do jedného budú spolupracovať. Je to veľmi riskantné spoliehať sa, že sa nenájde jeden jediný, ktorý zradí. Stratégiou ako postupovať, aby sa dospelo v tejto hre k výsledku KK a nie OO je zvýšiť rozdiel čo najviac medzi KK a OK, takže súčin riziko - krát - výhra v prípade KK bude vyšší než súčin riziko - krát - výhra v prípade OK. Zvýšenie súčinu získame tak, že zvýšime výhru (napr. pôjdeme len po veľkom jeleňovi, do lovu sa zapojí menej poľovníkov, takže na každého pripadne väčší podiel a pod.) Dôležitým faktorom na znižovanie rizika možnej zrady je potreba posilňovania dôvery a potrestanie za prípadnú zradu.
Do akej miery ide o dôveru hraničiacu s naivizmom si môžeme ilustrovať na inom príklade hry Poľovačky na jeleňa. Predstavme si, že každý z 20 ľudí sedí v osobitnej miestnosti a pred sebou má jedno tlačidlo. Povie sa mu, že dostane 10tisíc korún po 10 minútach, pokiaľ niekto počas týchto 10 minút nestlačí gombík ako prvý. V takom prípade ten, ktorý stlačí gombík ako prvý, dostane 1000 korún a ostatní 19 hráči nedostanú nič. Na prvý pohľad je rozumné gombík nestláčať a počkať si na 10tisíckorunovú výhru. Avšak to je chytré len na prvý pohľad, pretože vaša stratégia zďaleka nie je nezávislá na správaní ostatných. Uvedomíte si veľké riziko, že medzi ostanými 19 spoluhráčmi je dosť pravdepodobné, že sa nájde niekto tak netrpezlivý, a stlačí tlačidlo pred uplynutím lehoty. V takom prípade nedostanete nič, takže si poviete, že najistejšie bude stlačiť tlačidlo ako prvý. Výsledok je podobne ako vo Väzňovej dileme katastrofou pre všetkých. Avšak, čo by sa dialo, keby sa výhra zvýšila na milión? A čo by sa dialo, keby všetkých 20 hráčov tvrdilo skupinu mnohoročných dobrých kamarátov, ktorí sa dohodnú pred hrou, že všetci vyčkajú až do konca?

kód:

Body  =       2ooo           1ooo           0ooo           -1ooo VD      =      OK      >      KK      >      OO      >      KO ZB      =      OK      >      KK      >      KO      >      OO PJ      =      KK      >      OK      >      OO      >      KO   (K = kooperovať, O = oklamať)

Väzňova dilema (VD):

kód:

K   O ---------- K   1  -1 ---------- O   2   0

Zbabelec (ZB):

kód:

K   O ---------- K   1   0 ---------- O   2  -1

Poľovačka na jeleňa (PJ):

kód:

K   O ---------- K   2  -1 ---------- O   1   0

Väzňova dilema, spoločenská zmluva a medzinárodné vzťahy

Vráťme sa k hre Väzňova dilema. Ako si uvedomili jej tvorcovia, život je plný situácií keď sme v pokušení urobiť niečo, avšak pritom vieme, že by šlo o katastrofu, ak by takémuto pokušeniu podľahli všetci.
Formálne je to sled výhier: OK>KK>OO>OK , inými slovami: odmena za zradu je vyššia než odmena za kooperácia a tá je vyššia než trest za oklamanie a ten je menším zlom, než stať sa oklamaným.
Situácia Väzňovej dilemy veľmi pripomína spoločnosť bezohľadných sebcov neschopných akejkoľvek kooperácie a kompromisu. Je to situácia, ktorá v dejinách ľudstva podľa Hobbesa predchádzala civilizácii. V tomto anarchistickom štádiu ľudskej spoločnosti „vojny každého s každým“ strácali podľa Hobbesa všetci a spoločnosť ako celok bola v úpadku. Ako však prejsť od stavu OO do stavu KK? Je možné napríklad, že všetci si povedia ako strácajú a dohodnú sa, že sa vzdajú svojho sebectva a začnú vzájomne kooperovať? Nazvime toto riešenie „komunistická utópia“ a ukážme si s pomocou teórie hier prečo je nereálna.
V teórii hier je výsledok OO Väzňovej dilemy známy pod termínom „Tragédia obecného majetku“. V podstate ide stále o tú istú hru, teraz však s viacerými hráčmi. Základné sociálne dilema, ako sme ho už mali možnosť poznať v našej hre s dvoma protihráčmi tu však vystupuje v oveľa zrejmejšej podobe. Je to situácia, keď je jedinec v neustálom pokušením získať na úkor ostatných, pretože takýto zisk je vyšší než keď sa férovo rozdelia spoločné statky rovným dielom medzi všetkých. Problém je v tom, že keď sa takto sebecky začnú správať všetci „hráči“, výsledok je katastrofa. Keď sa napríklad nedodržiavajú kvóty lovenia rýb v spoločných vodách - a každá strana sleduje len svoje sebecké záujmy. Vieme kam to vedie - k zdevastovaniu lovísk, a konečnej strate pre všetkých. To je známe ekologické dilema moderných spoločností, napr. predpísané znižovanie emisie tzv. skleníkových plynov, či iných exhalátov. Ekologické investície sa samozrejme premietajú do nákladov a z nedávnej histórie dobre vieme, že nikto sa k nim samovoľne a samostatne nepodujme - nemal by jednoducho v konkurencii šancu. A predsa je tu riešenie. Výsledok KK, to je situácia férového obchodu, situácia „ekologicky uvedomelých“ hráčov, ktorí nechcú spľundrovať spoločný majetok, hráčov, z ktorých sa stávajú partneri. Aby sa mohol dosiahnuť výsledok KK, musí sa každý vzdať časti svojho sebectva v prospech spoločného blaha. Pretože výsledok KK je lepší než výsledok OO!

Prečo je komunizmus utópiou

Lenže to má jeden veľký háčik! Výsledok KK je síce výhodnejší pre každého hráča než výsledok OO, ibaže je nestabilný. Na rozdiel od situácie OO, nad hráčmi v situácii KK stále visí Damoklov meč pokušenia oklamať ostatných a získať o čosi viac než sa získava v KK. V situácii KK sú si všetci rovní, ale je tu neustále otvorená možnosť, aby si niektorí boli rovnejší. Hráči nachádzajúci sa v situácii KK sú nechránení voči parazitickým „vychytralcom“ zneužívajúcich systém. Ak nechceme prísť o „spoločné blaho“, musíme nejakými prostriedkami situáciu KK stabilizovať. Takýmto spoločným blahom je napríklad systém sociálnych a zdravotných poisťovní, alebo systém mestskej hromadnej dopravy, aj keď ho považovať za „verejné blaho“ bude dnes v Bratislave asi málokto. Nestabilitu situácie KK spôsobujú „čierni pasažieri“. Pre nich sú kooperujúci partneri ľahkým sústom na oklamanie. V prostredí kooperácie tak získavajú výsledok OK na úkor kooperujúcich, ktorí sa takto ocitajú v situácii KO.
V súvislosti s našou skúsenosťou so spoločnosťou založenou na kolektivistických ideáloch kooperácie a nesebectva (vyjadrené napríklad v kolektivistickom vlastníctve) oproti individualistickému vlastníctvu v kapitalizme sa natíska otázka, či komunistické politbyro a nomenklatúrne kádre neboli akýmisi čiernymi pasažiermi systému, pre ktorých platil výsledok OK, kým pre ostatných KO?

Medzinárodné vzťahy a teória hier

Situácia spoločenskej zmluvy sa netýka len situácie vo vnútri štátov, ale aj situácie medzinárodnej – vzťahov medzi štátmi. Jednoducho sa všetko posunie o rovinu vyššie: z občanov sa stanú suverénne štáty, a zo súperenia medzi občanmi sa stane súperenie medzi štátmi. Podľa veľmi vplyvnej teórie medzinárodných vzťahov s príznačným názvom „realizmus“, medzinárodná situácia sa nachádza v stave anarchie (nie nepodobnej tej, ktorú popisuje Hobbes), ktorý podporuje vzájomné súperenie medzi štátmi. Podľa realizmu medzinárodné organizácie nie sú schopné prekonať anarchiu na medzinárodnom kolbišti a nastoliť stabilnú kooperáciu.
Oponentom tejto pesimistickej vízie medzinárodných vzťahov je „liberálny inštitucionalizmus“. Ten súhlasí s realizmom, že medzinárodná situácie je v zásade anarchistická, ale to ešte neznamená, že nemôže dochádzať ku kooperácii medzi štátmi. Hoci štáty sledujú sebecky svoje vlastné národno-štátne záujmy, tie nakoniec najlepšie uspokoja v kooperácii. Samozrejme sa v tejto súvislosti spomína teória hier a predovšetkým model Väzňovej dilemy. Samozrejme štáty preferujú KK oproti OO, ale je tu stále prítomné pokušenie vo vzájomných vzťahoch skúsiť získať na úkor ostatných, OK. Preto je dôležité budovať medzinárodnú spoluprácu nie len na vzájomnej dôvere, ale tiež prijať účinné kontrolné mechanizmy, ktoré zabránia vopred zneužitiu a podvedeniu (OK). Medzinárodné organizácie majú stelesňovať takúto zábezpeku. Je to efektívnejšia forma zábezpeky pred oklamaním, než systém zábezpek založených na veľkom množstve bilaterálnych vzťahov. Do akej miery dnes reálne takáto organizácia pôsobí (napr. Bezpečnostná rada OSN) je už iná otázka.
Podľa neoliberálov kooperáciu medzi štátmi dokáže ustanoviť jedine hegemónia, avšak udržať sa kooperácia musí už bez nej. Úlohu hegemóna musí prebrať inštitúcia. Poučení výsledkami počítačovej simulácie Väzňovej dilemy (viď nižšie) neoliberáli v medzinárodných vzťahoch odporúčajú určité konkrétne opatrenia, ako zabezpečiť spoľahlivú a stabilnú spoluprácu medzi štátmi. Máme aj z nedávnej skúsenosti množstvo príkladov. Napr. nedávny vojenský zásah medzinárodného spoločenstva v Kosove a Srbsku, vrátane politických a ekonomických sankcií.

Stabilná stratégia

Pojem stability, ktorý má svoje exaktné matematické vyjadrenie, si môžeme metaforicky priblížiť na príklade s guličkou. Situácia KK je nestabilná, je to situácia guličky ležiacej na vrchole kopca. Takejto guličke netreba veľa, aby sa spustila dole jedným alebo druhým smerom. Naproti tomu, keď je gulička v jamke, situácia je stabilná. To je situácia OO. Vychýlenie guličky do strán ju zase vráti späť, na to isté miesto.
Hobbes si bol veľmi dobre vedomý, že ak sa aj podarí nastoliť civilizovaný stav kooperácie, je tento stav náchylný sám od seba upadnúť späť do anarchie. A preto podľa Hobbesa musí existovať určitá centrálna autorita (tyran), ktorá slúži ako akési podpery brániace guličke spadnúť z vrcholu kopca. U Hobbesa táto autorita pochádza z „hora“, od Boha a historicky bola delegovaná na panovníkov. Zvrhnutím monarchie sa centrálna autorita nestratila, len sa transformovala do inštitúcií demokratického štátu.
Ako sme si povedali, guličku môžeme udržať na kopci, ale len s pomocou podper. Pod týmto metaforickým jazykom si môžeme predstaviť na mieste podper tresty uvalené za podvádzanie (napr. pokuty pre čiernych pasažierov, tresty za podvody v podnikaní.) Keby tieto umelé a voči systému hry vonkajšie „podpery“ neexistovali, situácia KK by sa čoskoro dostala cez narastajúci počet čiernych pasažierov(OK), čo tiež nie je stabilná situácia, do tragickej, ale stabilnej situácie OO, v ktorej sa každý snaží oklamať každého. V istom zmysle sme aj toto zažili, keď sa nikdy nenaplnený komunistický ideál KK zvrhol na reálno-socialistický systém OK, ktorý nakoniec viedol, našťastie nie u nás, ale v niektorých postkomunistických krajinách k situácii OO.
Liberálno-demokratická spoločnosť, alebo ako my zvykneme hovoriť, civilizovaná spoločnosť, je samozrejme spoločnosť nachádzajúca sa v nestabilnom štádiu KK, štádiu guličky na vrchole kopca. Stabilita takejto spoločnosti súvisí so spoločenskou zmluvou, ktorej princípom je právny štát (rule of law), kde štát získava určité právomoci obmedzujúce bezuzdnosť sebeckého jednania jednotlivcov. Jednotlivci sa vzdávajú časti svojej moci a prenášajú ju na nadindividuálnu autoritu. Táto moc má v demokracii svoje klasické členenie na tri zložky: zákonodarnú, výkonnú a súdnu.

Od anarchie ku kooperácii

Samozrejme v teórii hier ide o veľmi zjednodušený model civilizovanej spoločnosti. V skutočnosti je západný typ spoločnosti delikátnou kombináciou oboch – súťaženia i kooperácie. Vysvetliť existenciu sebeckého správania nie je problém. Problémom je vysvetliť skutočnosť, že rovnako tak existujú rôzne formy spájania sa do vyšších celkov formou kooperácie. A tak sa veľkým oblúkom dostávame späť k európskej integrácii. Z pohľadu teórie hier je totiž jedno, čo v realite predstavujú hráči spomínaných hier. Či hráčmi sú ľudský jedinci, firmy alebo celé štáty, na veci sa nič podstatné nemení - spomínané zákonitosti teórie hier platia univerzálne na rôznych úrovniach organizácie. Preto sa teória hier používa v ekonomike aj v medzinárodnej politike.

Prechod od Väzňovej dilemy k Poľovačke na jeleňa

Stratégiu, ako docieliť kooperáciu tam, kde je anarchia, možno ilustrovať na zmene relatívnych hodnôt matice platieb tak, aby sa z Väzňovej dilemy stala Poľovačka na jeleňa. Ukážeme si, ako zmenou štruktúry matice platieb je možné zvýšiť pravdepodobnosť kooperácie medzi sebeckými hráčmi. To znamená, že v prvom prípade platí OK>KK>OO>KO, v druhom platí KK>OK>OO>KO. Znamená to, že sa musí vo Väzňovej dileme zvýšiť výhoda vzájomnej kooperácie KK oproti OK, takže druhý najvýhodnejší výsledok vo Väzňovej dileme sa stane prvým najvýhodnejším. Predovšetkým musí byť výrazná výhoda vzájomnej kooperácie oproti vzájomnému oklamaniu (KK >> OO) a súčasne podstatne minimalizovaný zisk, ktorý sa získa jednostranným oklamaním (OK > KO).
No to nestačí, treba aj zvýrazniť výhodu KK oproti OK. To znamená nie len, že spoločná výhra musí byť podstatne väčším prínosom pre každého z výhercov (holub na streche musí byť poriadne väčší než vrabec v hrsti), ale aj posilniť vzájomnú dôveru, že nikto zo spoločnej honby nedezertuje, keď to začne byť pre neho nepríjemné, či menej výhodné. Nedávny príklad: rozpory v NATO pri vojenskom zásahu proti Miloševičovmu Srbsku.

Opakovaná Väzňova dilema - súboje počítačových programov

Existuje ešte jedna cesta, ako prekonať Väzňovu dilemu – pomocou jej opakovania. Situácia sa totiž podstatne zmení, ak sa hra typu Väzňovej dilemy nehrá len v jednom kole, ale vo viacerých kolách, prípadne sa počíta v budúcnosti s viacerými kolami.
V jednorazovej hre typu Väzňovej dilemy je len jedna optimálne stratégia - klamať, podviesť protihráča. Avšak situácia sa radikálne zmení, ak sa stretnutia opakujú. Najlepšie to demonštruje pokus, ktorý urobil v roku 1979 mladý politológ Robert Axelrod. Rozhodol sa vo virtuálnom priestore počítača usporiadať akýsi rytiersky turnaj programov, resp. herných stratégií. V súboji sa dvojica rôznych programov opakovane (200-krát) stretla v konflikte typu Väzňovej dilemy. V každom takom strete mal súper len dve možnosti - buď sa bude správať ako poctivý turista/obchodník, alebo bude podvádzať, klamať. Možné sú hore spomínané štyri kombinácie (Výsledky A, B, C, D). Po každom takomto strete si každý z programov na svoje konto pripísal skóre podľa matice platieb. Napr. ak obaja klamali, tak si obaja pripísali nulu (výsledok D).
Naprogramovanie stratégie spočívalo v tom, ako zvoliť najoptimálnejšie striedanie sa poctivého a nepoctivého správania. Je zrejmé, že všetko závisí od toho, čo urobí druhá strana, lenže to nemôžeme vedieť. Dobrá stratégia preto musí nejakým spôsobom predpovedať nasledujúci pohyb protivníka a podľa toho sa zariadiť.
Axelrod vyzval vedcov z celého sveta, aby mu do turnaja poslali svoje programy. Na jeho výzvu zareagovalo štrnásť ľudí. Pätnásty program do turnaja dodal Axelrod. Bola to kontrola – program „Náhoda“ v ktorom sa poctivosť a klamanie striedali čisto náhodne. Šlo o ne-stratégiu, keď sa hráč rozhoduje podľa toho, ako si hodí mincou.
V turnaji sa stretol každý program s každým (vrátane so samým sebou) 200-krát. V jednom súboji mohol získať program teoreticky najviac 400 bodov (200 x výsledok A, teda 200x2 bod). Teoreticky - pretože to by znamenalo že ostatné programy sa nechali pri každom stretnutí oklamať. Tak „hlúpy“ však nebol ani kontrolný program Náhoda. Axelrod si preto vybral inú hranicu - hranicu maximálnej kooperatívnosti, čo znamená, že program by v každom súboji jednal férovo a druhá strana by taktiež jednala férovo (výsledok A). Takto by program nahral tri tisíc bodov (15x200x1). Z každého súboja sa spočítali body.

kód:

200 stretnutí   VO  O O O O O …. 1x2 + 199x0 = 2 OZO K O O O O …. 1x(-1) + 199.0 = -1   OZO K K K K K …. 200x1 = 200 OZO K K K K K …. 200x1 = 200   VO  O O O O O …. 200x0 =0 VO  O O O O O …. 200x0 =0   P   K K O K K …. 198x1+2-1 = 199 OZO K K K O K …. 198x1-1+2 = 199

15 stratégií sa zúčastnilo turnaja (VK nikto neposlal)

Maximálne priemerné skóre v jednom strete dvoch stratégií: 1x200 (100%). Stratégie je možno rozdeliť na dva základné typy:

„Dobrácke“ stratégie: začínajú vždy s Kooperáciou a nikdy nezačnú klamať ako prvé

„Zákerné“ stratégie: oklamú ako prvé

Víťazom sa stal program Oko-za-oko

Prekvapujúco turnaj vyhral program nazvaný „Oko za oko, zub za zub“ (OZO, angl. Tit-for-Tat), ktorý do súťaže poslal kanadský politológ A. Rappaport roky skúmajúci zbrojné preteky Sovietskeho zväzu a USA. Naprogramovaná stratégia bola veľmi jednoduchá: Tvoj prvý ťah nech je poctivý a ďalší ťah nej je taký, aké bola reakcia protihráča. Ak bola poctivá, nech je poctivá, ak zaklamal, klam aj ty. Aby sme pochopili, ako stratégia OZO mohla vyhrať, musíme si niečo povedať o jej protihráčoch.
Už na prvý pohľad je najhlúpejšia stratégia „Vždy buď poctivý“. To je spodná hranica hráčskej hlúposti a takýto program do súťaže nikto neposlal. Naproti tomu je stratégia „Vždy klam“ (VK), ktorá v súťaži zastúpená bola, by mala patriť k tým najúspešnejším. Nikdy totiž nemôže prehrať. Buď získa maximálnu výhru (2 body, výsledok C), alebo nič nestratí (O bodov, výsledok D). Ibaže už napríklad s programom OZO toho veľa nezíska. Vyhrá akurát v prvom strete a v ďalších už program OZO odpovedá na klamstvo klamstvom. Výsledok takéhoto súboja bude: VK získa 2 body (1x2 body + 199x0bodov ) a OZO bude v strate = -1 bod (1x -1bod + 199x0bod). Ibaže sú tu ešte súboje vzájomných stratégií, v ktorých OKO získa oveľa viac než VK, pretože v súboji OZOxOZO získa OZO 200 bodov (200x1 bod), kým VK v súboji VKxVK nezíska ani jeden bod (200x0 bodov).
A v tomto je ukryté celé tajomstvo altruizmu. Pokiaľ partneri navzájom recipročne kooperujú, získava každý z nich viacej, ako keď myslí len na svoj vlastný prospech. Stratégia OZO vyvádza systém z neradostnej cyklu vzájomného podvádzania a odplát (len si spomeňme na Severné Írsko) Nashovej rovnováhy k svetlým zajtrajškom rastu životnej úrovne. Je však svet tvorený len hráčmi OZO stabilný? Nachádza sa predsa v situácii A, o ktorej vieme že je tak ľahko zraniteľná čiernymi pasažiermi. Čo sa stane, ak OZO náhodne zmutuje na VK? Bude sa VK mutácia šíriť populáciou OZO ako lavína parazitov? Odpoveď je prekvapujúca. Nie tak celkom. VK totiž získa v strete s OZO, ale vždy len v prvom strete, pretože OZO sa okamžite prispôsobí novým podmienkam a v ďalších krokoch bude rovnako klamať ako VK. Keďže však OZO v stretoch s OZO získava toľko (1 bod) ako stratí s VK (-1 bod), môžu sa vytvoriť akési altruistické ostrovčeky OZO (nazvime ich v duchu slovenskej politológie „ostrovčeky pozitívnej deviácie“), ktoré sú schopné odolávať útokom sebeckých VK.
Poznáme dokonca z ľudskej histórie príklady spontánneho vzniku takýchto ostrovčekov pozitívnej deviácie, a nemám teraz na mysli Slovensko. Veľká časť Prvej svetovej vojny prebiehala v zákopoch. Na západnej fronte medzi zakopanými Nemcami a Britmi však vznikol tichý dohovor o vzájomnom neútočení. Bojujúce strany prestali zo zákopov na seba strieľať. Vznikol rafinovaný systém komunikácie medzi protivníkmi a systém trestania „čiernych pasažierov“, teda porušení tejto tichej dohody. Generáli na oboch stranách sa spočiatku márne snažili rozkazmi donútiť vojakov strieľať po sebe. Nakoniec sa im to podarilo tak, že povolali do zákopov jednotky z vnútrozemia. Tým sa prerušilo jemné pradivo vzájomnej komunikácie medzi opačnými stranami fronty, krehká rovnováha a systém „spadol“ do stabilného režimu vzájomného ostreľovania.

Poučenie do života

Poučenie je zrejmé - pokiaľ sa má udržať situácia vzájomnej kooperácie, je potrebná interakcia medzi partnermi, komunikácia. Niet divu, že medzi sociálne žijúcimi zvieratami jestvuje síce jednoduchý, ale zato dostatočne účinný komunikačný systém. Mnohé zvieratá si napríklad pomáhajú tým, že sa delia o potravu. Riziko toho, že zahyniete vy alebo vaše mláďatá preto, že ste nemali šťastie v love vy ale váš sused sa tak minimalizuje. Nabudúce môžete mať šťastie zase vy. Veľmi podobný systém zdieľania potravy bol popísaný u žijúcich ľudských fosílií, paraguajských indiánov kmeňa Ache, žijúcich ako naši dávni predkovia v dobe kamennej. Už malé deti sú učené, že chamtivosť je tou najhoršou vlastnosťou. Všetci lovci, bez ohľadu na to, aké postavenie v spoločenstve zaujímajú, sa o úlovok delia s ostatnými. Lovec obyčajne ani neje to, čo ulovil.
Stratégia OZO má však svoju Achillovu pätu. Je ňou neschopnosť programu odfiltrovať komunikačný šum. Pretože svet nie je priestorom ideálnej komunikácie a veľmi často vznikajú nedorozumenia, keď jedna strana si vykladá chovanie druhej strany nesprávnym spôsobom a reaguje na základe tohto nesprávneho výkladu. Je to situácia, keď program len vďaka náhodnému omylu a nie ako výsledok naprogramovanej stratégie v strete oklame. Dva OZO programy, ktoré v ideálnych podmienkach zbavených komunikačného šumu dosahujú maximálne výsledky okamžite skončia v nekonečnom OO režime, ak náhodou, v dôsledku náhodnej chyby, jeden z nich zahrá oklamanie. Smutné je, že len v dôsledku jedného omylu, náhodného šumu, už nie je v možnosti stratégie OZO vrátiť sa naspäť ku kooperácii. A tak vedci hľadali možnosť vytvoriť stratégiu, ktorá by tento problém riešila. Vytvorili stratégiu Veľkorysé OZO, VOZO (angl. Generous TFT, GTFT): jednu tretinu náhodných oklamaní protihráčom jednoducho veľkoryso prehliadni. Program VOZO vyhral v prostredí komunikačných šumov nad stratégiou OZO a súčasne bol dostatočne odolný voči zneužívaniu pre neho tou najnebezpečnejšou stratégiou – Vždy-klam. Avšak prekvapujúco ani stratégia VOZO nie je tou najlepšou stratégiou. Ak je prostredie tvorené len hráčmi VOZO, tak stratégia Vždy-kooperuj (VKO) je ešte výhodnejšia, získa ešte viac bodov. To nikto neočakával, pretože na stratégiu VKO sa zabudlo – tá bola totiž od samého začiatku považovaná, a celkom oprávnene, za tú najhlúpejšiu. Pochopiteľne stratégia VK je fatálne citlivá voči VK (Vždy-oklam) stratégii.
Dvaja rakúski vedci Karl Sigmund a Martin Nowak trávili prázdniny na jednom zámočku s notebookmi a hľadali optimálnu stratégiu pre reálny svet komunikačných šumov. Našli ju v podobe algoritmu, ktorý nazvali Pavlov. Táto stratégia, inšpirovaná ruletovými hráčmi, hovorí: ak som vyhral na červenú, ostaň pri červenej, ak som prehral, vsaď na čiernu. Inými slovami: ak vyhrávam, zotrvám pri danej stratégii (ktorou je O alebo K), ak som prehral, mením stratégiu na opak. Prečo nazvali túto stratégiu podľa ruského vedca, ktorý objavil podmienené reflexy? Pretože táto stratégia je presne to, o čo sa opiera cvičenie zvierat alebo výchova detí – pokračuj v chovaní, ktoré je odmeňované a zmeň správanie, ktoré je trestané. Stratégia Pavlov je dobrotivá ako OZO, odpúšťajúca ako VOZO (potrestá zradu, ale potom sa hneď vráti ku kooperácii), no citlivo reaguje na kooperáciu s naivnými kooperátormi „Vždy-kooperuj“. Stratégia Pavlov je schopná vytvoriť svet kooperácie a pritom nedovoliť, aby tento svet bol korumpovateľný čiernymi pasažiermi ako sú utopické svety.
Ibaže ani stratégia Pavlov nie je dokonalá. Jej slabinou je stratégia Vždy-oklam (VK). Pavlov môže prísť na rad až keď mu prostredie pripraví OZO, ktorá najprv zlikviduje veľmi zákerné stratégie, akou je aj VK. Takže pôvodne sa malo za to, že Pavlov je síce „Spasiteľom“, ale potrebuje svojho „Jána Krstiteľa“, ktorým je OZO. Ukázalo sa, že to platí v ideálnom deterministickom prostredí. Ak sa stratégia Pavlov programuje nie deterministicky, ale štatisticky potom stratégia Pavlov dokáže flexibilne prispôsobovať hodnotu odpúšťania podľa okolností a stáva sa tak odolnou aj voči zákerným stratégiám na čele s VK. Flexibilná stratégia Pavlov sa tak stáva absolútnym víťazom.

Interetnická spolupráca

Počítačovému modelovaniu etnickej spolupráce pomocou hry Väzňova dilema sa nedávno venovali aj dvaja slovenskí vedci – doc. Jiří Pospíchal a prof. Vladimír Kvasnička z katedry matematiky STU v Bratislave. Inšpirovaní prácou J.D. Fearona a D.D. Laitina obohatili modelovanie o populačné a evolučné prístupy. Výsledky ich práce sú veľmi poučné. Tak napríklad ukázali, že ak je za nespoluprácu niektorého svojho člena s iným etnikom trestaná celá skupina paušálne (tzv. kolektívna vina), nielenže to nevedie k vzniku spolupráce medzi rôznymi etnikami, ale dokonca to môže ohroziť i spoluprácu vo vnútri malej etnickej skupiny. K spolupráci sa však dá dospieť, pokiaľ sa za medzi etnickú nespoluprácu trestá individuálne (princíp osobnej zodpovednosti), a nie kolektívne.

Záver/Zhrnutie

Teória hier – akási metafyzika sociálnych interakcií týkajúcich sa paradigmatického konfliktu: individuálne verzus kolektívne, sebecké verzus kooperatívne správanie.
Z teórie hier jednoznačne vyplýva, že altruizmus má šancu existovať, že šanca dostať sa z neutešeného stavu sebcov bojujúcich chamtivo medzi sebou. Stabilita altruistického spoločenstva sa však musí opierať nie len o naivnú dôveru, ale o celý systém poistiek, ktoré zabránia „čiernym pasažierom“ na ňom nielen parazitovať, ale celý ho skorumpovať. Základným princípom je tu reciprocita, rovnaká vzájomná výhodnosť. Je to princíp sociálnej solidarity, poisťovníctva, rozmanitých zoskupení, spoločenstiev. Ekonomické, monetárne či bezpečnostné nevynímajúc. Tvrdenie, že naša krajina nepotrebuje vstúpiť do NATO pretože ju momentálne (v najbližšej budúcnosti) je argument majiteľa auta, ktorý si ho nechce dať poistiť, lebo momentálne mu ho nikto nekradne. To je stratégia „čiernych pasažierov“, snaha získať pre seba viac na úkor ostatných, snaha získať francúzsky koňak za falošné peniaze (výsledok OK). Preto je tak dôležitý princíp reciprocity ako pre členov NATO tak aj pre členov Európskej únie (situácia KK). Na ňom je vybudovaný základný princíp spravodlivosti liberálno-demokratických spoločností.

LITERATÚRA
Axelrod, R. (1984). The evolution of Cooeperation. Ne York, Basic Books.
Art, R. C. and R. Jervis, Ed. (1996). International Politics: Enduring Concepts and Contemporary Issues. New York, HarperCollins College Publishers.
Boucher, D. a. D. K., Ed. (1994). The Social Contract from Hobbes to Rawls. Oxford, Routledge.
Bronowski, J. (1985). Vzestup člověka. Praha, Odeon. s. 424
Faeron, J. D., Laitin, D.D. (1996). “Explaining Inter-ethnic Cooperation.” American Political Science Review 90: 715-735.
Hix, S. (1999). The Political System of The European Union. New York, St. Martins Press, Inc.
Huitzinga, J. (1990). Jeseň stredoveku/Homo ludens. Tatran, Bratislava, s. 222
Kvasnička, V., Pospíchal, J. (2000). “Evolutionary Study of Interethnic Cooperation.” Advances in Complex Systems(rukopis zaslaný na publikovanie).
Nowak, M. A., R. M. May, and Karl Sigmund (1995). “The Aritmetics of Mutual Help.” Scientific American(june): 50-55.
Rapoport, A. (1997). The Origins of Violence. New Brunswick, New Jersey, Transaction Publishers.
Ridley, M. (1996). The Origin of Virtue. London, Viking.

Už by to chcelo spraviť len nejakú simuláciu pomocou fuzzy logiky. Bolo by to síce náročné, ale možno sa na to niekedy podujmem. Išlo by o to, že programy by neboli "jednoduché" (TFT) alebo "štatistické", ale zvažovali by aj dlhodobejšie chovanie oponentov a reagovali by fuzzy systémom, čo by zaistilo dostatočný štatistický rozptyl ich akcií. Mutovali by klasicky - genetickými algoritmami (GA). Len teraz ma nenapadá nejaký jednoduchý spôsob reprezentácie zápisu ich chovania. Možno je to tým, že som sa GA nikdy bližšie nevenoval. Nakoniec, najideálnejším dnes mysliteľným modelom, na ktorom by sa dali rôzne stratégie testovať, sú neurónové siete (NS). Ale opäť si ešte menej viem predstaviť, ako by sa takáto NS dala trénovať. Možno na to dnes ešte ani nie je vyvinutá žiadna metóda.