Keďže pochádzam z relatívne veriacej rodiny, už ako dieťa som sa rada obracala k Bohu. Väčšinou som ho o čosi žiadala, alebo som mu za čosi ďakovala. Vždy som totiž mala na pamäti príbeh desiatich malomocných, ktorých Ježiš uzdravil, no len jeden sa vrátil a poďakoval mu za to. Občas sa mi stalo, ak som sledovala nejaké športové zápolenie, že som Boha prosila o víťazstvo tímu, ktorému som fandila. Na jednu podobnú udalosť si pamätám, akoby to bolo včera. Úpenlivo som sa vtedy modlila za víťazstvo Slovákov v hokeji nad Čechmi. Prehrali sme.

Sedela som v obývačke a na pozadí hokejového štúdia, kde rozoberali príčiny našej prehry som sa umárala otázkami, podľa čoho sa Boh rozhodne, komu pomôže a komu nie. Predpokladala som, že v 70% katolíckom Slovensku som nebola jediná, čo sa modlila za naše víťazstvo. Veď Čechy sú takmer ateistické a iste sa tam modlilo menej ľudí ako u nás. Aj kostolov je tam istotne menej, alebo sú aspoň menej navštevované ako tie naše. Prečo nám teda Boh nepomohol, ale pomohol Čechom? Veď hráme veľmi vyrovnaný hokej a Bohu predsa nič nie je nemožné.

Predpokladám, že sa vám takéto uvažovanie zdá detinské. Pokúste sa však – hlavne kresťania - dať si na podobné otázky uspokojivú odpoveď. Ja som neskôr zistila, že nie som sama, kto si takéto otázky kládol. Dovolím si teraz odcitovať kúsok z románu "Čierny obelisk", ktorý považujem za to najlepšie čo kedy Erich Maria Remarque vo svojom živote napísal:

"Keď sme na fronte dostali rozkaz ísť na bohoslužby a keď sa kňazi rozličných vierovyznaní modlili za víťazstvo nemeckých zbraní, často som myslel na to, že anglickí, francúzski, ruskí, americkí, talianski i japonskí duchovní sa takto modlili za víťazstvá zbraní svojich krajín, a tak som si predstavoval Boha ako ustarosteného predsedu veľkého spolku, najmä keď sa modlili dve nepriateľské krajiny rovnakého vierovyznania. Ktorej mal chytiť stranu? Tej s väčším počtom obyvateľstva? Alebo tej, kde bolo viac kostolov? A čo to bola za spravodlivosť, keď dal vyhrať jednej krajine, no druhej nie, hoci aj tam sa usilovne modlili? Niekedy mi prichodil aj ako uštvaný starý cisár mnohých štátov, ktoré musel ustavične reprezentovať a meniť uniformy – raz katolícku, potom protestantskú, evanjelickú, anglikánsku, episkopálnu, reformačnú, vždy podľa bohoslužby, ktorá sa práve konala, tak ako cisár pri slávnostných prehliadkach husárov, pešiakov, delostrelcov a námorníkov." [1]

Spomenula som si na túto príhodu, pretože som práve začítaná do seriálu článkov, ktoré publikoval katolícky kňaz Jozef Tiso v rokoch 1915-16 pod názvom "Denník zo severného frontu" a v ktorých opísal svoje zážitky poľného kňaza. V XI. časti píše o tom, ako bola jeho jednotka prvýkrát nasadená do bojov v Rusku:

"Aj my s lekármi sa pridávame k jednotkám v zálohe, pomaly ideme za nimi, tíško sa modliac: Daj silu a víťazstvo našim zbraniam, Bože!" [2]

Cárske Rusko bolo pritom rovnako nábožné ako Rakúsko-Uhorsko. Obe krajiny mali spoločného kresťanského Boha a vojaci aj kňazi na oboch stranách ho iste rovnako úpenlivo prosili o pomoc. Čo teda Boh robí v prípade, že bojujú dve krajiny rovnakého vierovyznania a obe ho žiadajú o víťazstvo? Mlčí, tvári sa, že neexistuje, alebo je ako uštvaný starý cisár z Remarquovho príbehu a prezlieka uniformy? Čo rozhoduje, ktorej z bojujúcich krajín chytí stranu? Počet veriacich, výška cirkevnej dane, alebo počet kostolov? A prečo sa kresťanskí kňazi modlia za víťazstvo zbraní svojej krajiny, keď im Kristus prikázal milovať svojho nepriateľa?

"Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa! Ja vám však hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za svojich prenasledovateľov, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. On dáva svojmu slnku vychádzať na zlých i na dobrých – a dáva pršať na spravodlivých i nespravodlivých. Veď ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Či to isté nerobia mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo význačného tým robíte? Či to isté nerobia aj pohania?" (Mt 5, 43-48) [3]

Ako ironicky v porovnaní s praxou teda vyznieva poznámka k uvedenému textu pod čiarou, kde autor píše, že "láska k nepriateľovi je čisto kresťanskou náukou." [4] Aká láska k nepriateľovi? Hádam len nie tá, ktorú predstavujú kresťanskí kňazi vysviacajúci tanky a žehnajúci vojakom idúcim na front "milovať svojho nepriateľa"?

[1] REMARQUE, Erich M. Čierny obelisk. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 2000.
[2] TISO, Jozef. Prejavy a články (1913-1938). Bratislava: Historický ústav SAV. 2002.
[3] PORÚBČAN, Štefan, SJ. Nový zákon podľa grécko-semitskej pôvodiny. Rím: Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda. 1968.
[4] Tamtiež.

Boh je na kazdej strane.

Ale víťaz môže byť len jeden. Komu dá Boh vyhrať a prečo?

Počas 1. a 2. svetovej vojny sa Slovensko nezúčastňovalo mierových misii a súčasťou armády boli tiež poľní kňazi (viď Jozef Tiso v cisárskej armáde R-U), ktorí sa nemodlili za uzavretie prímeria, ale za víťazstvo zbraní svojej armády.

tomu kto ma vacsiu vieru (nie v Boha)

Antropocentrizmus = cesta k viere
Ano, morphee, dobra otazka. Zaujimave, ze krestania zo stareho fora, ked sa snazili ukazat, co ich viedlo k presvedcieniu, ze Boh naozaj existuje, tak to boli vzdy prihody, kde Boh navodil nejaky prospech dotycnemu.

antropocentrizmus

citácia:

presvedčenie, že človek je stredom vesmíru a že cieľom vesmíru je dobro ľudstva

Only registered users can see links on this forum! Register or Login on forum!

Soldier, God loves you

Only registered users can see links on this forum! Register or Login on forum!

Moznoze Boh vzdy pomoze obom stranam, cim vlastne vyslysi ich modlitby. Jednych necha vyhrat v boji, a druhych vezme po smrti do Neba.

samozrejme, ze pomoze

Monika je zaujimave citat co si na zaciatku tohto fora napisala,co pise Remarque a uz sa necudujem vasim pohladom na Boha ktore ste si vytvorili vo svojej neznalosti a otazkam ktore vychadzaju z toho ze o Bohu ste len poculi na sposob jedna babka povedala a ked sa vam dostali do ruk dake utrzky z biblie ktore sa snazite recenzovat bez poznania biblickeho kontextu.Posudzujete a vlastne ani neviete co.