Velmi zaujimavy clanok od Oberona:

Only registered users can see links on this forum! Register or Login on forum!

Oprava: Autorom je Raymond M. Smullyan, Oberon to "iba" prekladal.

Myslim, ze si zasluzi samostatne vlakno.

Velmi zaujimave,zaujimave.Precital som si to.

Už sa niekomu podarilo prečítať aj originál? Mne sa nedarí dostať ani na to:

Only registered users can see links on this forum! Register or Login on forum!

Môj prehliadač nedokáže vytvoriť pripojenie k serveru

Only registered users can see links on this forum! Register or Login on forum!

Aspoň mi potvrďte, či je to len môj problém.

Snad sa Oberon nenastve, ak to tu umiestnim, kedze to Lemmymu nejde otvorit:

Raymond M. Smullyan

JE BOH TAOISTA?

Smrteľník : A preto ťa prosím, ó Bože, ak máš čo len štipku súcitu s týmto svojím trpiacim stvorením, zbav ma povinnosti mať slobodnú vôľu!

Boh: Odmietaš najvzácnejší dar, ktorý som ti dal ?

Smrteľník : Ako môžeš nazývať darom to, čo si mi vnútil ? Mám slobodnú vôľu, ale nie na základe vlastného rozhodnutia. Nikdy som sa slobodne nerozhodol mať slobodnú vôľu. Musím mať slobodnú vôľu, či sa mi to páči alebo nie!

Boh : Prečo by si si želal nemať slobodnú vôľu ?

Smrteľník : Pretože slobodná vôľa znamená morálnu zodpovednosť a morálna zodpovednosť je nad moje sily!

Boh : Prečo považuješ morálnu zodpovednosť za neúnosnú ?

Smrteľník : Prečo ? Namôjdušu neviem; viem len, že ju za takú považujem.

Boh: Dobre teda, v tom prípade predpokladajme, že ťa zbavím morálnej zodpovednosti, ale ponechám ti slobodnú vôľu. Uspokojí ťa to ?

Smrteľník : (po chvíli). Nie, obávam sa, že nie.

Boh : To som si myslel! Teda morálna zodpovednosť nie je to jediné, proti čomu máš pri slobodnej vôli námietky. Čo ti na slobodnej vôli ešte prekáža ?

Smrteľník : So slobodnou vôľou som schopný hrešiť, a ja nechcem hrešiť!

Boh : Prečo teda hrešíš, keď nechceš ?

Smrteľník : Bože môj! Neviem prečo hreším, ja jednoducho hreším! Obchádzajú ma hriešne pokušenia, a nech robím, čo robím, nemôžem im odolať.

Boh : Ak im naozaj nemôžeš odolať, tak nehrešíš z vlastnej vôle, a teda vôbec nehrešíš (aspoň podľa mňa).

Smrteľník : Nie, nie! Mám jednoducho pocit, že keby som sa viac snažil, mohol by som sa vyhnúť hriechu. Chápem, že vôľa je neobmedzená. Ak si niekto úprimne želá, aby nehrešil, tak nebude hrešiť.

Boh : Nuž dobre, mal by si vedieť toto: Snažil si sa vyhnúť hriechu zo všetkých síl, alebo nesnažil ?

Smrteľník : Namojdušu neviem! Niekedy sa mi zdá, že robím čo môžem, ale keď o tom neskôr uvažujem, trápi ma, že som sa možno nesnažil.

Boh : Inými slovami, ty teda nevieš, či si sa dopúšťal hriechov alebo nie. Je teda celkom možné, že si sa ich vôbec nedopúšťal!

Smrteľník : Samozrejme, že je to možné, ale je celkom možné, že som sa ich dopúšťal, a už len pomyslenie na to ma desí.

Boh : Prečo ťa desí pomyslenie na to, že si hrešil ?

Smrteľník : Neviem prečo! Hádam hlavne preto, lebo sa o tebe povráva, že na druhom svete udeľuješ strašné tresty!

Boh : Ó, teda to ťa trápi! Prečo si to nepovedal hneď, namiesto všetkých tých zbytočných rečí o slobodnej vôli a morálnej zodpovednosti? Prečo si ma jednoducho nepožiadal, aby som ťa netrestal za nijaký z tvojich hriechov ?

Smrteľník : Myslím že uvažujem dosť realisticky na to, aby som vedel, že by si s takou žiadosťou ťažko súhlasil!

Boh : Ale nevrav! Pozrimeže, tak ty máš realistické poznanie o tom, s akými žiadosťami by som súhlasil? Nuž dobre, poviem ti, čo teraz spravím! Udelím ti mimoriadny, naozaj mimoriadny dišpenz, aby si mohol hrešiť, koľko len chceš, a dávam ti svoje čestné božské slovo, že ťa za to nikdy nijako nepotrestám. Platí?

Smrteľník : (veľmi vyľakaný) Nie, nie! Nerob to!

Boh : Prečo ? Neveríš môjmu božskému slovu ?

Smrteľník : Prirodzene, verím ! Lenže čo nechápeš, že ja nechcem hrešiť ?Mám úplný odpor k hriechu a vôbec mi nezáleží na trestoch, ktoré môžu nasledovať!

Boh : V tomto prípade mám pre teba niečo lepšie. Zbavím ťa tvojho odporu k hriechu. Tu máš zázračnú pilulku! Stačí, keď ju prehltneš, a stratíš všetok odpor k hriechu. Budeš si stále šťastne a radostne hrešiť, nebudeš pociťovať žiadnu ľútosť, žiadny odpor a navyše ti sľubujem, že ťa nikdy nepotrestám ani ja, ani ty sám, ani nikto iný. Budeš naveky blažený. Tu máš teda tú pilulku!

Smrteľník : Nie, Nie!

Boh : Si ty ale nerozumný tvor! Zbavujem ťa aj odporu, ktorý je tvojou poslednou zábranou.

Smrteľník : Ani tak si ju nevezmem!

Boh : Prečo ?

Smrteľník : Verím, že táto pilulka ma zbaví budúceho odporu k hriechu, ale môj terajší odpor stačí na to, aby som si ju neželal vziať.

Boh : Prikazujem ti, aby si si ju zobral!

Smrteľník : Nezoberiem!

Boh : Čože, odmietaš z vlastnej vôle ?

Smrteľník : Áno!

Boh : Tak sa mi zdá, že ti tvoja slobodná vôľa prišla vhod, však ?

Smrteľník : Nerozumiem!

Boh : Nie si teraz rád, že máš slobodnú vôľu, aby si odmietol takúto strašnú ponuku? Ako by sa ti páčilo, keby som ťa donútil vziať si pilulku, či chceš alebo nie ?

Smrteľník : Nie, nie! Prosím ťa, nie!

Boh : Jasné, že to neurobím; iba sa ti to pokúšam vysvetliť. Dobre teda, dovoľ mi, aby som ti to vysvetlil takto. Povedzme, že namiesto toho, aby som ťa nútil vziať si pilulku, splním ti tvoje pôvodné želanie – zbavím ťa slobodnej vôle, ale s tým, že od tej chvíle už nebudeš slobodný, a teda si vezmeš pilulku.

Smrteľník : Keď raz prídem o svoju vôľu, ako by som sa mohol rozhodnúť, že si vezmem pilulku ?

Boh : Nepovedal som, že sa rozhodneš; povedal som len, že si ju vezmeš. Povedzme, že by si konal jedine podľa deterministických zákonov, ktoré sú také, že by si si ju v skutočnosti zobral.

Smrteľník : Aj tak odmietam.

Boh : Teda odmietaš moju ponuku zbaviť ťa slobodnej vôle ? To sa trochu líši od tvojho pôvodného želania, nie ?

Smrteľník : Teraz už chápem, o čo ti ide. Tvoja argumentácia je síce duchaplná, ale nie som si istý, či je naozaj správna. K určitým veciam sa budeme musieť vrátiť.

Boh : Zaiste.

Smrteľník : Povedal si dve veci, ktoré sa mi zdajú protirečivé. Najprv, že nikto nemôže zhrešiť, pokiaľ to neurobí na základe vlastnej slobodnej vôle. Nato si však povedal, že mi dáš pilulku, ktorá ma zbaví slobodnej vôle, a potom si budem môcť hrešiť koľko chcem. Lenže keby som už nemal slobodnú vôľu, ako by som mohol podľa tvojho prvého výroku hrešiť ?

Boh : Pletieš dohromady dve odlišné časti nášho rozhovoru. Nikdy som nepovedal, že pilulka ťa zbaví slobodnej vôle, ale len to, že ťa zbaví odporu k hriechu.

Smrteľník : Obávam sa, že som z toho trochu popletený.

Boh : Dobre teda, začnime znovu od začiatku. Povedzme, že súhlasím s tým, že ťa zbavím slobodnej vôle, ale pritom sa ďalej budeš dopúšťať mnohých skutkov, ktoré nateraz považuješ za hriešne. Odborne povedané, potom už nebudeš hrešiť, lebo tieto činy nebudeš robiť na základe svojej slobodnej vôle. Nebudú sa spájať s nijakou morálnou zodpovednosťou, s nijakou vinou ani s nijakým trestom. Všetky však jednako budú činmi toho druhu, ktoré v súčasnosti považuješ za hriešne; všetky teda budú mať vlastnosť, ktorá sa ti teraz zdá odporná, ale tvoj odpor sa stratí; teda potom nebudeš k týmto činom pociťovať odpor.

Smrteľník : Lenže k týmto činom pociťujem odpor teraz a tento terajší odpor stačí na to, aby som tvoj návrh neprijal.

Boh : Hm! Dovoľ mi teda povedať ti to priamo. Chápem to tak, že si už neželáš, aby som ťa zbavil slobodnej vôle.

Smrteľník : (zdráhavo) Nie, myslím, že nie.

Boh : Dobre, súhlasím. No ešte stále mi nie je celkom jasné, prečo si už neželáš zbaviť sa slobodnej vôle. Zopakuj mi to, prosím!

Smrteľník : Lebo podľa toho, čo si mi vravel, by som bez slobodnej vôle hrešil ešte viac ako s ňou.

Boh : Ale už som ti povedal, že bez slobodnej vôle nemôžeš hrešiť.

Smrteľník : Ak sa teraz rozhodnem, že budem zbavený slobodnej vôle, tak všetky moje nasledujúce zlé skutky budú hriechmi, nie hriechmi budúcnosti, ale momentu, keď sa rozhodnem nemať slobodnú vôľu.

Boh : Zdá sa, že si v riadnej paci, však ?

Smrteľník : Dostal si ma! Nech urobím čokoľvek, všetko je zlé. Ak si ponechám slobodnú vôľu, budem hrešiť ďalej, a ak sa jej zrieknem ( samozrejme, s tvojou pomocou ), dopustím sa hriechu vtedy, keď to urobím.

Boh : Lenže do nepríjemnej situácie dostávaš aj ty mňa. Chcem ti ponechať slobodnú vôľu alebo ťa jej zbaviť, podľa toho, čo si vyberieš, ale nevyhovuje ti ani jedno, ani druhé. Chcem ti pomôcť, ale zdá sa, že nemôžem.

Smrteľník : Presne tak !

Boh : Prečo sa teda na mňa hneváš, keď to nie je moja chyba ?

Smrteľník : Hlavne preto, ža si ma dostal do takej nanajvýš trápnej situácie !

Boh : Ale podľa teba nemôžem urobiť nič, čo by ťa uspokojilo.

Smrteľník : Hovoríš, že nemôžeš teraz urobiť nič, čo by ma uspokojilo, ale to neznamená, že si nemohol urobiť vôbec nič.

Boh : Prečo ? Čo som mohol urobiť ?

Smrteľník : Predovšetkým si mi nikdy nemal dať slobodnú vôľu. Teraz už je priveľmi neskoro – všetko, čo urobím, bude zlé. Nemal si mi ju nikdy dávať.

Boh : Tak je to teda! A prečo by bolo lepšie, keby som ti ju nikdy nedal ?

Smrteľník : Pretože by som potom nikdy nemohol hrešiť.

Boh : No dobre, vždy sa rád poučím zo svojich chýb.

Smrteľník : Čože ?

Boh : Viem, znie to ako sebarúhanie, však ? Vedie to takmer k logickému paradoxu! Na jednej strane – podľa toho, ako ťa učili – je morálny prehrešok, aby nejaká rozumná bytosť vyhlásila, že môžem robiť chyby. Na druhej strane mám právo robiť čokoľvek. Lenže aj ja som rozumná bytosť. Teda problém je v tom, či mám alebo nemám právo tvrdiť, že môžem robiť chyby.

Smrteľník : To je nevydarený žart! Jedna z tvojich premís je jednoducho nepravdivá. Neučili ma, že je prehrešok, ak akákoľvek rozumná bytosť spochybňuje tvoju vševedúcnosť, ale iba ak ju spochybňuje smrteľník. Ty však nie si smrteľník, čiže tento zákaz sa na teba, prirodzene nevsťahuje.

Boh : Dobre, uvažuješ racionálne. Napriek tomu si však vyzeral zarazene, keď som povedal: „Vždy sa rád poučím zo svojich chýb.“

Smrteľník : Samozrejme, že som bol zarazený. Nie však pre tvoje sebarúhanie ( ako si to vtipne nazval ), ani preto, že nemáš právo to povedať, ale preto, že si to povedal, keďže ma naučili, že v skutočnosti nemôžeš robiť chyby.

Boh : Netvrdil som, že je to možné. Hovorím len to, ža AK urobím chyby, veľmi rád sa z nich poučím. Ale nehovoril som vôbec nič o tom, či toto AK má alebo môže vôbec nastať.

Smrteľník : Prosím ťa, prestaňme už so slovíčkárením. Pripúšťaš, alebo nepripúšťaš, že bola chyba dať mi slobodnú vôľu ?

Boh : Nuž dobre, navrhujem, aby sme to preskúmali. Dovoľ mi, aby som stručne zhrnul tvoju terajšiu nepríjemnú situáciu. Nechceš mať slobodnú vôľu, lebo so slobodnou vôľou môžeš hrešiť.( Hoci som prišiel ešte na jeden problém – istým spôsobom musíš chcieť hrešiť, lebo inak by si nehrešil, lež to si teraz nevšímajme. ) Na druhej strane, keby si súhlasil s tým, že sa zriekneš slobodnej vôle, bol by si teraz zodpovedný za svoje budúce činy. Ergo hlavne som ti nikdy nemal dávať slobodnú vôľu.

Smrteľník : Presne tak!

Boh : Veľmi dobre chápem, ako sa cítiš. Mnohí smrteľníci – dokonca niektorí teológovia – sa ponosujú, že je to odomňa nespravodlivé, keď o tom, že musia mať slobodnú vôľu, som rozhodol ja a nie oni, a teraz ich robím zodpovednými za ich skutky. Inými slovami, zdá si im, že sa od nich očakáva žiť podľa zmluvy, ktorú so mnou uzavreli, lež s ktorou nikdy nesúhlasili.

Smrteľník : Presne tak!

Boh : Ako som už povedal, úplne chápem tento pocit.A som ochotný uznať aj oprávnenosť tejto ponosy. Pramení však len z nesprávneho pochopenia toho, k akým skutočným problémom vedie. Hneď ti to objasním a myslím, že výsledok ťa prekvapí! Nepoviem ti to však priamo, ale namiesto toho budem naďalej postupovať sokratovskou metódou.

Opakujem teda, ľutuješ, že som ti vôbec niekedy dal slobodnú vôľu. Tvrdím, že keď pochopíš skutočné dôsledky, nebudeš viac ľutovať. Poviem ti, čo teraz spravím, aby som to dokázal. Stvorím nový svet – nové časopriestorové kontinuum. V tomto novom svete sa narodí presne taký smrteľník, ako si ty – mohli by sme povedať, aby to bolo praktickejšie, že sa znovu narodíš. Tomuto novému smrteľníkovi – tomuto novému ty – môžem, ale nemusím dať slobodnú vôľu. Čo by si si želal, aby som urobil ?

Smrteľník : ( so značnou úľavou ) Ó, prosím ťa! Ušetri ho od toho, aby musel mať slobodnú vôľu!

Boh : V poriadku, urobím, ako vravíš. Ale uvedom si, že toto nové ty bez slobodnej vôle sa bude dopúšťať strašných činov každého druhu.

Smrteľník : Lenže to nebudú hriechy, pretože nebude mať žiadnu slobodnú vôľu.

Boh : Či ich nazývaš hriechmi alebo nie, budú to stále strašné činy v tom zmysle, že spôsobia veľa bolesti mnohým rozumným bytostiam.

Smrteľník : ( po chvíli ). Božemôj, zasa si ma dostal! Stále tá istá hra! Ak pripustím, aby si stvoril tohto nového tvora bez slobodnej vôle, ktorý sa však napriek tomu bude dopúšťať ukrutností, potom sa, pravdaže, nebude dopúšťať hriechov on, ale hriešnikom budem zase ja, keď to dovolím.

Boh : V tom prípade ti ponúkam niečo lepšie! Práve som sa rozhodol, či mám stvoriť toto nové ty so slobodnou vôľou alebo bez nej. Teraz zapisujem toto rozhodnutie na tento kúsok papiera a ukážem ti ho až neskôr. Rozhodnutie som však už urobil a je absolútne neodvolateľné. Nemôžeš urobiť nič, aby si ho zmenil, nenesieš zaň nijakú zodpovednosť. Chcem teraz vedieť toto: V čo dúfaš, pokiaľ ide o moje rozhodnutie ? Pamätaj, že celá zodpovednosť za rozhodnutie leží na mojich pleciach, nie na tvojich. Môžeš mi teda celkom otvorene a bez obáv povedať, v čo dúfaš, pokiaľ ide o moje rozhodnutie ?

Smrteľník : ( po veľmi dlhej pretávke ) Dúfam, že si sa rozhodol, že mu dáš slobodnú vôľu.

Boh : To je veľmi pozoruhodné ! Zbavil som ťa aj poslednej zábrany ! Ak mu nedám slobodnú vôľu, nebude možné nikomu pripísať žiadny hriech. Prečo teda dúfaš, že mu dám slobodnú vôľu ?

Smrteľník : Pretože hriech-nehriech, dôležité je, že ak mu nedáš slobodnú vôľu, tak bude ( aspoň podľa toho, čo si povedal ) krivdiť ľuďom, a ja nechcem vidieť ľudskú krivdu.

Boh : ( s výrazom nekonečnej úľavy ) Konečne! Konečne chápeš, o čo ide!

Smrteľník : A o čo ide ?

Boh : Že skutočným problémom nie je hriech! Hlavné je, aby si ľudia ani iné rozumné bytosti neubližovali!

Smrteľník : Hovoríš, ako utilitarista!

Boh : Ja som utilitarista!

Smrteľník : Čože ?

Boh : Čuduj sa, koľko chceš, som utilitarista. Pozor, nie unitár, ale utilitarista.

Smrteľník : Jednoducho tomu nemôžem uveriť !

Boh : Viem, že na hodinách náboženstva ťa učili niečo iné. Asi si si o mne myslel, že som skôr kantovec ako utilitarista, ale jednoducho ťa učili zle.

Smrteľník : Zbav ma rečí!

Boh : Urobím to, zbavím ťa rečí! Hádam to nie je taký zlý nápad – aj tak máš sklony hovoriť viac ako treba. Ale už vážne, čo si myslíš, v čom je hlavný dôvod, že som ti voľakedy dal slobodnú vôľu ?

Smrteľník : Hlavný dôvod ? Nikdy som o tom veľa neuvažoval; tvrdil som len, že si to nemal urobiť! Ale prečo si to urobil ? Domnievam sa, že o tom môžem uvažovať len v súlade s bežným náboženským výkladom : bez slobodnej vôle si nikto nemôže zaslúžiť ani spásu, ani zatratenie. Teda bez slobodnej vôle by sme nemohli získať právo na večný život.

Boh : Vskutku pozoruhodné! Ja mám večný život; myslíš si, že som niekedy urobil niečo, aby som si to zaslúžil ?

Smrteľník : Samozrejme, že nie ! V tvojom prípade je to iné. Ty si už taký dobrý a dokonalý ( aspoň sa to o tebe tvrdí ), že si nemusíš večný život zaslúžiť.

Boh : Vážne ? Tým sa vlastne dostávam do závideniahodnej situácie, nie ?

Smrteľník : Zdá sa mi, že nerozumiem.

Boh : Pozri, som naveky blažený bez toho, že by som niekedy musel trpieť, prinášať obete, odolávať zlým pokušeniam, alebo niečo podobné. Teším sa z večnej blaženej existencie bez akejkoľvek z takýchto „zásluh“. Napriek tomu vy, biedni smrteľníci, musíte hrdlačiť, trpieť, a dostávať sa do strašných morálnych konfliktov každého druhu, a načo to všetko ? Neviete dokonca ani to, či naozaj existujem alebo nie, či naozaj existuje nejaký posmrtný život, alebo ak existuje, kde je v ňom vaše miesto. Nezáleží na tom, ako veľmi sa snažíte získať si ma tým, že ste „dobrí“, nikdy nemáte nijakú záruku, že to, čo je „najlepšie“ pre vás, je dosť dobré pre mňa, a teda nemáte ani skutočnú istotu, že dosiahnete spásu. Len o tom pouvažuj! Ja už mám to, čo je rovnocenné „spáse“ - a nikdy som nemusel prejsť tým nekonečne bezútešným procesom jeho dosahovania. Nikdy mi to nezávidíš ?

Smrteľník : Závidieť ti predsa značí rúhať sa !

Boh : Ale prestaň s tým! Teraz sa nerozprávaš so svojim učiteľom náboženstva, rozprávaš sa so mnou. Či je to už rúhanie alebo nie, nie je dôležité, či máš alebo nemáš právo mi závidieť, ale či mi závidíš. Závidíš mi ?

Smrteľník : Pravdaže ti závidím.

Boh : Dobre! Podľa tvojho terajšieho pohľadu na svet by si mi mal istotne veľa závidieť. Keď však budeš pozerať na svet realistickejšie, myslím, že mi nebudeš závidieť. Dal si sa teda nachytať na predstavu, že tvoj pozemský život sa podobá skúšobnému obdobiu, a cieľom toho, že ti je poskytnutá slobodná vôľa, je vyskúšať ťa, zistiť, či si zaslúžiš večný blažený život. Pre mňa je potom záhada toto: Ak naozaj veríš, že som taký dobrý a láskavý, ako ma vychvaľujú, prečo by som mal požadovať od ľudí, aby si niečo také ako šťastie a večný život zaslúžili ? Prečo by som to nemal darovať každému, bez ohľadu na to, či si to zaslúži alebo nie ?

Smrteľník : Lenže mňa učili, že tvoj zmysel pre morálku, pre spravodlivosť si vyžaduje, aby bola dobrota odmenená šťastím a zlo potrestané utrpením.

Boh : Potom ťa učili zle!

Smrteľník :Ale náboženská literatúra je úplne preplnená takouto predstavou! Zoberme si napríklad dielo Jonathana Edwardsa „Hriešnici v rukách nahnevaného Boha“. Ako o tebe píše, že držíš svojich nepriateľov, podobajúcich sa na odporné škorpióny, nad pekelnými plameňmi a len vďaka tvojej milosrdnosti neupadnú do záhuby, ktorú si zasluhujú.

Boh : Nebol som našťastie vystavený tirádam pána Jonathana Edwardsa. Zaznelo len málo kázní, ktoré by boli viac zavádzajúce. Už titul „Hriešnici v rukách nahnevaného Boha“ hovorí sám za seba.

Po prvé nikdy nie som nahnevaný. Po druhé vôbec neuvažujem v termínoch „hriechu“. Po tretie nemám nepriateľov.

Smrteľník : Máš tým na mysli, že niet nikoho, koho by si nenávidel, alebo kto by nenávidel teba ?

Boh : Mám na mysli to prvé, hoci aj to druhé je náhodou pravda.

Smrteľník : Ale hybaj, poznám ľudí, ktorí otvorene vyhlasovali, že ťa nenávidia. V istom čase som ťa aj ja nenávidel.

Boh : Myslíš tým, že si nenávidel svoju predstavu o mne.A to nie je to isté ako nenávidieť ma takého, aký som v skutočnosti.

Smrteľník : Chceš tým povedať, že nenávidieť nepravdivú predstavu tvojej osoby nie je zlo, ale nenávidieť ťa takého aký si v skutočnosti je zlo ?

Boh : Nie, vôbec nič také nevravím; hovorím niečo oveľa drastickejšie! To, čo vravím, nemá nič spoločné s dobrom alebo zlom. To, čo vravím, znamená, že ten, kto ma pozná takého, aký som v skutočnosti, by pokladal jednoducho za psychologicky nemožné nenávidieť ma.

Smrteľník : Povedz mi, keďže sa zdá, že mi smrteľníci máme také nesprávne názory na tvoju skutočnú povahu, prečo nás neosvietiš ? Prečo nám neukážeš správnu cestu ?

Boh : Na základe čoho si myslíš, že to nerobím ?

Smrteľník : Mám na mysli, prečo sa nezjavíš našim zmyslom a jednoducho nám nepovieš, že sa mýlime ?

Boh : Si taký naivný, že veríš, že som bytosť takého druhu, ktorá sa môže zjaviť tvojim zmyslom ? Správnejšie by bolo povedať, že ja som tvojimi zmyslami.

Smrteľník : (prekvapený) Ty že si mojimi zmyslami ?

Boh : Nie celkom, ja som viac ako tvoje zmysly. Je to však bližšie pravde ako myšlienka, že ma týmito zmyslami môžeš vnímať. Nie som objekt; som subjekt, podobne ako ty, a subjekt môže vnímať, ale nemôže byť vnímaný. Nemôžeš ma vidieť, tak, ako nemôžeš vidieť svoje vlastné myšlienky.Môžeš vidieť jablko, ale tvoje videnie jablka samo nie je viditeľné.A ja sa oveľa viac podobám na videnie jablka ako na samo jablko.

Smrteľník : Keď ťa nemôžem vidieť, ako potom viem, že existuješ ?

Boh : To je správna otázka! Ako vlastne vieš, že existujem ?

Smrteľník : Nuž, veď sa s tebou rozprávam, či nie ?

Boh : Ako vieš, že sa rozprávaš so mnou ? Dajme tomu, že by si nejakému psychiatrovi povedal: „Včera som sa rozprával s Bohom.“ Čo myslíš, čo by ti povedal ?

Smrteľník : To by hádam záviselo od psychiatra. Keďže sú to väčšinou ateisti, nazdávam sa, že väčšina by mi povedala, že som sa jednoducho rozprával sám so sebou.

Boh : A mali by pravdu !

Smrteľník : Čože ? Chceš povedať, že neexistuješ ?

Boh : Máš pozoruhodné vlohy na vyvodzovanie nepravdivých záverov! Len z toho, že sa rozprávaš sám so sebou, vyplýva, že ja neexistujem ?

Smrteľník : A v akom zmysle teda existuješ, ak sa mi zdá, že sa rozprávam s tebou, ale vlastne sa rozprávam sám so sebou ?

Boh : Tvoja otázka sa zakladá na dvoch omyloch a jednej konfúzii. To, či sa teraz so mnou rozprávaš alebo nie, a to, či existujem alebo nie, sú úplne odlišné veci. Aj keby si sa teraz so mnou nerozprával ( ako zvyčajne ), neznamenalo by to, že neexistujem.

Smrteľník : Dobre teda, je mi to jasné ! Potom by som mal namiesto „Ak sa rozprávam sám so sebou, tak neexistuješ“, mal skôr povedať „Ak sa rozprávam sám so sebou, tak sa zrejme nerozprávam s tebou“.

Boh : To je naozaj celkom iný výrok, ale aj tak je nepravdivý.

Smrteľník : No počkaj, ak sa rozprávam iba sám so sebou, ako sa potom môžem rozprávať s tebou ?

Boh : Tvoje používanie slova „iba“ je úplne nesprávne! Môžem ti ponúknuť viacero logických možností, podľa ktorých z toho, že sa rozprávaš sám so sebou, nevyplýva, že sa nerozprávaš so mnou.

Smrteľník : Tak mi ponúkni aspoň jednu.

Boh : Nuž, jedna taká možnosť je nepochybne tá, že ty a ja sme totožní.

Smrteľník : Aké bohorúhačstvo – aspoň keby som to tvrdil ja!

Boh : Podľa niektorých náboženstiev áno, podľa iných je to očividná, jednoduchá, bezprostredne vnímaná pravda.

Smrteľník : Teda jediným východiskom z mojej dilemy je veriť, že ty a ja sme totožní?

Boh : Ale vôbec nie ! To je len jedno východisko. Existujú aj ďalšie. Mohol by si byť napríklad časťou mňa a v tom prípade by si sa mohol rozprávať s tou časťou, ktorou si ty. Alebo by som ja mohol byť časťou teba a v tom prípade by si sa mohol rozprávať s tou časťou teba, ktorou som ja. Alebo je tu ešte možnosť, že by sme sa mohli čiastočne prekrývať, a v tom prípade by si sa mohol rozprávať s našim prienikom, a teda aj so sebou, aj so mnou. Rozprávať sa sám so sebou, aby platilo, že sa nerozprávaš so mnou, by si mohol jedine vtedy, keby sme boli od seba úplne oddelení - a ešte aj potom by si sa mohol prípadne rozprávať s každým z nás.

Smrteľník : Tvrdíš teda, že existuješ.

Boh : Vôbec nie! Znovu si prišiel k nesprávnemu záveru! Otázka mojej existencie ešte vôbec neprišla na pretras. Povedal som len, že z toho, že sa rozprávaš sám so sebou, nemožno vôbec vyvodiť, že nejestvujem, a tobôž nie, že sa nerozprávaš so mnou.

Smrteľník : V poriadku, pripúšťam, že máš pravdu. Lenže ja chcem naozaj vedieť, či existuješ!

Boh : To je ale čudná otázka!

Smrteľník : Prečo ? Ľudia ju kládli po celé tisícročia.

Boh : Viem! Sama otázka nie je čudná, ja mám na mysli, že je veľmi čudné klásť túto otázku mne!

Smrteľník : Prečo ?

Boh : Lebo práve ja som ten, ktorého existenciu spochybňuješ.Úplne chápem tvoje starosti.Trápi ťa, či tvoja terajšia skúsenosť so mnou nie je iba halucinácia. Ako však môžeš očakávať, že dostaneš spoľahlivú informáciu o skutočnej existencii od bytosti, ktorú práve podozrievaš z toho, že neexistuje ?

Smrteľník : Povieš mi teda, či existuješ alebo neexistuješ ?

Boh : Ja ti predsa nechcem odporovať ! Chcem ťa len upozorniť na to, že by ťa nemohla uspokojiť žiadna odpoveď, ktorú ti môžem dať. Dobre teda, dajme tomu, že som povedal : „Nie, neexistujem“. Čo by to dokazovalo ? Vôbec nič. Alebo keby som povedal : „Áno, existujem“. Presvedčilo by ťa to ? Nepresvedčilo.

Smrteľník : Nuž, keď mi to, čí existuješ alebo nie, nemôžeš povedať ty, kto by to potom mohol ?

Boh : To ti nemôže povedať nikto. To si musíš vyriešiť ty sám.

Smrteľník : A ako mám na to ísť, aby som si to vyriešil sám ?

Boh : To ti takisto nemôže nikto povedať. To je ďalšia vec, ktorú si budeš musieť vyriešiť sám.

Smrteľník : Nemôžeš mi teda pomôcť nijakým spôsobom ?

Boh : To som nepovedal. Povedal som, že ti to nemôžem nijakým spôsobom povedať. To však neznamená, že ti nemôžem nejakým spôsobom pomôcť.

Smrteľník : Ako mi teda môžeš pomôcť ?

Boh : Vieš čo, nechaj to na mňa. Takto sa dostávame na bočnú koľaj, a ja by som sa chcel vrátiť k otázke, čo bolo podľa teba mojim zámerom, keď som ti dal slobodnú vôľu. Tvoja prvotná predstava o tom, že som ti dal slobodnú vôľu na to, aby som ťa vyskúšal, ši si zaslúžiš spásu alebo nie, sa môže oprieť o mienku mnohých moralistov, ale mne je táto myšlienka úplne proti mysli. Nemôžeš pouvažovať o nejakom krajšom – tak trochu ľudskejšom – dôvode, prečo som ti dal slobodnú vôľu ?

Smrteľník : Nuž teda dobre, raz som túto otázku položil jednému ortodoxnému rabínovi. Povedal mi, že pre našu povahu sa jednoducho nemôžeme tešiť zo spásy, ak nemáme pocit, že sme si ju zaslúžili. A na to, aby sme si ju zaslúžili, potrebujeme, samozrejme, slobodnú vôľu.

Boh : Toto vysvetlenie je síce oveľa krajšie ako to predchádzajúce, ale aj tak je ďaleko od pravdy. Podľa ortodoxného židovstva som stvoril anjelov, a tí nemajú žiadnu slobodnú vôľu. Sú pod mojim dohľadom a sú natoľko zaujatí dobrom, že nemajú nikdy ani to najmenšie pokušenie urobiť niečo zlé. V tom vôbec nemajú na výber. Napriek tomu sú na večné veky šťastní, hoci si to nikdy nezaslúžili. Keby teda bolo vysvetlenie tvojho rabína správne, prečo by som potom radšej nestvoril iba anjelov ?

Smrteľník : Prepánajána! Prečo si to nespravil ?

Boh : Pretože to vysvetlenie jednoducho nie je správne. Po prvé nikdy som nestvoril žiadnych úplne hotových anjelov. Všetky rozumné bytosti sa nakoniec dostávajú do stavu, ktorí by sme mohli nazvať „anjelskosťou“. No ako je pokolenie ľudských bytostí v určitom štádiu biologickej evolúcie, tak sú aj anjeli jednoducho konečným výsledkom procesu kozmickej evolúcie. Jediný rozdiel medzi tzv. svätcom a tzv. hriešnikom je ten, že prvý je oveľa starší ako druhý. Bohužiaľ, je potrebných nesmierne veľa životných cyklov, aby sme si osvojili to, čo je azda najdôležitejšou vecou na svete – zlo je jednoducho bolesť. Všetky argumenty moralistov – všetky domnelé dôvody, prečo by sa ľudia nemali dopúšťať zlých činov – sa jednoducho strácajú vo svetle jedinej základnej pravdy, že zlo je utrpenie.

Nie môj drahý, nie som moralista. Som vyložene utilitarista. To, že si ma ľudia predstavujú v úlohe moralistu, je jedna z najväčších tragédií ľudského pokolenia. Mojou úlohou v usporiadaní veci tohto sveta ( ak možno použiť tento zavádzajúci výraz ) nie je trestať ani odmeňovať, lež napomáhať procesu, v ktorom všetky rozumné bytosti nakoniec dospievajú k dokonalosti.

Smrteľník : Prečo si označil svoj výraz za zavádzajúci ?

Boh : To, čo som povedal, zavádza z dvoch hľadísk. V prvom rade je neprimerané hovoriť o mojej úlohe v usporiadaní vecí tohto sveta. Ja sám som týmto usporiadaním. A po druhé, je rovnako zavádzajúce hovoriť o mojom napomáhaní procesu, ktorým rozumné bytosti dosahujú osvietenie. Ja som týmto procesom. Starovekí taoisti boli celkom blízko, keď o mne ( ktorého nazývali „Tao“ ) povedali, že ja nespôsobujem veci, ale veci sú mnou. Dnešnými slovami povedané, nie som príčinou kozmického procesu, ja sám som kozmickým procesom. Myslím, že najprimeranejšia a najplodnejšia definícia, ktorú o mne môže človek sformulovať – aspoň na jeho terajšom stupni vývoja – je tá, že práve ja som procesom osvietenia. Tí, ktorí chcú uvažovať o diablovi ( hoci si želám, aby to nerobili! ), by ho mohli analogicky definovať ako poľutovania hodné množstvo času, ktoré si tento proces vyžaduje. V tomto zmysle je diabol nevyhnutný; tento proces si jednoducho vyžaduje nesmierne množstvo času a nemôžem s tým vôbec nič robiť. Ale ubezpečujem ťa, že keď raz budeš správnejšie chápať tento proces, nebudeš už považovať toto množstvo času za nejaké podstatné obmedzenie či za nejaké zlo. Budeš ho chápať ako pravú podstatu samého procesu. Viem, že to pre teba, ktorý teraz nesmierne trpíš, nie je žiadna útecha, ale napočudovanie, keď si raz osvojíš tento základný postoj, tvoje skutočne obrovské utrpenie sa začne zmenšovať- až sa nakoniec úplne stratí.

Smrteľník : Toto si mi vyložil a ja sa k tomu prikláňam. No dajme tomu, že mne osobne sa podarí dívať sa na veci z pohľadu večnosti. Budem potom šťastnejší, ale nemám nijakú povinnosť aj voči druhým ľuďom ?

Boh : ( so smiechom ) Pripomínaš mi mahájanistických budhistov! Každý z nich hovorí : „Nevstúpim do nirvány skôr, pokiaľ sa nepresvedčím, že to urobili všetky rozumné bytosti.“ Každý z nich teda čaká na druhého, aby šiel prvý. Nečudo, že im to trvá tak dlho! Hínajánistickí budhisti sa mýlia iným spôsobom. Sú presvedčení, že nikto nemôže inému pomôcť dosiahnuť spásu; každý to musí urobiť vlastnými silami. A tak sa každý snaží iba o vlastnú spásu. Lenže tento skutočne osamotený postoj znemožňuje spásu. Pravda je, že spása je čiastočne individuálny a čiastočne sociálny proces. Je ťažký omyl veriť – ako veria mnohí mahájanistickí budhisti -, že dosiahnutie osvietenia niekoho takpovediac zbavuje záväzku pomáhať iným. Najlepším spôsobom, ako pomáhať iným, je dospieť najprv k vlastnému osvieteniu.

Smrteľník : V tvojom sebaopise je jedna vec, ktorá ma ruší. Opisuješ sám seba v podstate ako proces. Tým sa dostávaš do akejsi neosobnej polohy, ale veľké množstvo ľudí pociťuje potrebu osobného Boha.

Boh : Teda z toho, že ľudia pociťujú potrebu osobného Boha, vyplýva, že taký som ?

Smrteľník : Samozrejme, že nie. Lenže aby bolo náboženstvo pre smrteľníka prijateľné, musí uspokojovať jeho potreby.

Boh : Ja si to uvedomujem. Lenže tzv. „osobnosť“ nejakej bytosti znamená vlastne viac z hľadiska pozorovateľa ako z hľadiska samotnej bytosti. Spory, ktoré sa zúrivo vedú o tom, či som osobnou alebo neosobnou bytosťou, sú skôr hlúpe, pretože ani jedna strana nemá pravdu. Z jedného hľadiska som osobný, z druhého zase nie. Tak je to i s ľudskou bytosťou. Tvor z inej planéty sa na ňu môže pozerať celkom neosobne, ako na číry súbor atomárnych častíc, ktoré sa správajú podľa presne predpísaných fyzikálnych zákonov. Takisto nemusí vnímať osobnosť nejakého človeka, ako ju nevníma priemerný človek u nejakého mravca. Okrem toho, pre bytosti ako ja má taký mravec práve toľko individuality ako hociktorý človek, pretože ja toho mravca naozaj poznám. Nie je o nič správnejšie pozerať sa na niečo neosobne ako pozerať sa na to osobne, no vo všeobecnosti platí, že čím lepšie sa s niečim oboznámiš, tým sa to stáva osobnejším. Aby som ti to objasnil, povedz, považuješ ma za osobnú alebo za neosobnú bytosť ?

Smrteľník : Nuž, veď sa s tebou rozprávam, nie ?

Boh : Presne to je ono! Z tohto hľadiska by sa tvoj postoj ku mne mohol označiť za osobný. No z iného hľadiska – nemenej správneho – sa na mňa možno pozerať neosobne.

Smrteľník : Ak si však skutočne niečim takým abstraktným, ako je proces, nechápem, aký môže mať zmysel to, že sa rozprávam iba s „procesom“.

Boh : Milujem spôsob, akým hovoríš slovo „iba“. Rovnako by si mohol povedať, že žiješ „iba vo vesmíre“. Navyše, prečo pripisovať každej veci zmysel ? Má zmysel rozprávať sa so stromom ?

Smrteľník : Samozrejme, že nie!

Boh : A napriek tomu to robí veľa detí a primitívov.

Smrteľník : Ale ja nie som ani dieťa ani primitív.

Boh : To si, bohužiaľ, uvedomujem.

Smrteľník : Prečo bohužiaľ ?

Boh : Pretože mnoho detí a primitívov má prvotnú intuíciu, ktorú takí ako ty stratili. Pravdupovediac, myslím, že by ti veľmi prospelo, keby si sa raz za čas porozprával so stromom, oveľa viac ako rozhovor so mnou! Ale zdá sa, že stále odbiehame od témy. Naposledy, chcel by som, aby ame sa pokúsili prísť na to, prečo som ti dal slobodnú vôľu.

Smrteľník : Celý čas som o tom uvažoval.

Boh : Chceš tým povedať, že si nemyslel na náš rozhovor ?

Smrteľník : Samozrejme, že myslel. Ale po celý čas som na inej úrovni uvažoval o tom.

Boh : A prišiel si na niečo ?

Smrteľník : Hovoríš, že dôvodom nie je skúšať, či za voľačo stojíme. A nesúhlasil si s odôvodnením, že potrebujeme mať pocit, žs si musíme niečo zaslúžiť, aby sme sa z toho tešili. A vyhlásil si o sebe, že si utilitarista. Ale zo všetkého najdôležitejšie je to, že si sa veľmi potešil, keď som si nečakane uvedomil, že sám hriech nie je zlo, je ním utrpenie, ktoré spôsobuje.

Boh : To je predsa jasné! Čo iného by vôbec mohlo byť na hriechu zlé?

Smrteľník : V poriadku, vieš to ty a teraz to viem aj ja. No na nešťastie som bol po celý svoj život pod vplyvom moralistov, ktorý o hriechu tvrdili, že sám o sebe je zlom. V každom prípade, keď si to dám všetko dohromady, uvedomujem si, že jediný dôvod, prečo si nám dal slobodnú vôľu, je tvoje presvedčenie, že so slobodnou vôľou si budú ľudia navzájom – a sami sebe – ubližovať menej ako bez nej.

Boh : Výborne! To je zatiaľ najlepšie zdôvodnenie, ktoré som od teba počul ! Ubezpečujem ťa, že keby som si vyberal, či ti mám dať slobodnú vôľu, toto by bol môj skutočný dôvod.

Smrteľník : Čože ? Chceš povedať, že si sa nerozhodoval, či nám maš dať slobodnú vôľu ?

Boh : Milý môj, o tom, či ti dať slobodnú vôľu, som nemohol rozhodovať o nič viac, ako o tom, či rovnostranný trojuholník má alebo nemá mať rovnaké uhly. Mohol by som sa rozhodovať, či urobiť alebo neurobiť rovnostranný trojuholník, ale keď som sa už rozhodol, že ho urobím, nemal som už inú voľbu, ako urobiť ho rovnouhlým.

Smrteľník : A ja som si myslel, že môžeš urobiť čokoľvek!

Boh : Jedine veci, ktoré sú logicky možné. Ako povedal sv. Tomáš, „je hriech považovať to, že Boh nemôže spraviť nemožné, za obmedzenie jeho moci“. Súhlasím, s tou výhradou, že namiesto slova hriech by som použil výraz chyba.

Smrteľník : Nech je ako chce, stále ma mýli tvoje tvrdenie, že si nerozhodoval o tom, či mi dáš slobodnú vôľu.

Boh : Dobre, je teda najvyšší čas, aby som ti povedal, že celý náš rozhovor – od samého začiatku – bol založený na obrovskom omyle! Rozprávali sme sa výlučne na morálnej úrovni – pôvodne si sa sťažoval na to, že som ti dal slobodnú vôľu, a celý problém si postavil na tom, či som ti ju mal dať. Nikdy ti neprišlo na um, že som pri tom vôbec nemal na výber.

Smrteľník : Ešte vždy sa v tom nevyznám!

Boh : Ani trochu! Pretože si schopný dívať sa na to iba očami moralistu! O základnejších, metafyzických aspektoch tohto problému si nikdy neuvažoval!

Smrteľník : Ešte vždy nechápem, kam mieriš.

Boh : Nemal si sa najskôr spýtať, ešte predtým, ako si ma požiadal, aby som ťa zbavil slobodnej vôle, či vlastne máš slobodnú vôľu ?

Smrteľník : To som predsa pokladal za samozrejmé!

Boh : Lenže prečo by si to mal pokladať za samozrejmé ?

Smrteľník : Neviem. A mám slobodnú vôľu ?

Boh : Máš.

Smrteľník : Prečo si potom povedal, že by som to nemal považovať za samozrejmé ?

Boh : Pretože by si nemal. Netreba niečo považovať za samozrejmé len preto, že je to náhodou pravdivé.

Smrteľník : V každom prípade ma upokojuje, keď viem, že moja prirodzená intuícia o tom, že mám slobodnú vôľu, je správna. Občas som sa trápil tým, že deterministi majú pravdu.

Boh : Majú pravdu.

Smrteľník : Počkaj, mám teda slobodnú vôľu alebo nemám ?

Boh : Už som ti povedal, že máš. Ibaže to neznamená, že deterministi nemajú pravdu.

Smrteľník : Tak určujú moje činy prírodné zákony alebo nie ?

Boh : V tomto prípade slovo určujú nenápadne, ale značne zavádza a veľmi prispieva k zmätkom medzi deterministami na jednej strane a slobodnou vôľou na druhej. Tvoje činy sú určite v súlade s prírodnými zákonmi, ale povedať, že ich určujú prírodné zákony, znamená vytvárať úplne chybnú psychologickú predstavu, totiž, že tvoja vôľa by mohla ísť proti prírodným zákonom a že prírodné zákony sú nejakým spôsobom silnejšie ako ty a mohli by „určovať“ tvoje činy bez ohľadu na to, či sa ti to páči alebo nie. Lenže jednoducho nie je možné, aby tvoja vôľa odporovala zákonu prírody. Ty a prírodný zákon, to je vlastne to isté.

Smrteľník : Čo si myslel tým, že nemôžem odporovať prírode ? Dajme tomu že by som sa zaťal, a určil si, že sa nebudem riadiť prírodnými zákonmi. Čo by mi v tom mohlo zabrániť ? Keby som bol dosť tvrdohlavý, ani ty by si mi v tom nezabránil!

Boh : Máš úplnú pravdu! Ja by som ti v tom určite nemohol zabrániť. Nič by ti v tom nemoho zabrániť. Ibaže to vôbec nie je potrebné, lebo by si s tým nemohol ani začať! Ako to vynikajúco vyjadril Goeth, „keď sa pokúšame odporovať prírode, práve tým konáme, účinkujeme podľa prírodných zákonov“! Či nechápeš, že tzv. prírodné zákony sú iba opisom toho, ako sa v skutočnosti správaš ty a iné bytosti ? Sú iba opisom skutočného, a nie prikázaného správania, ani vynúteného mocou alebo silou, ktorá si vynucuje tvoje činy alebo ich určuje. Aby nejaký prírodný zákon vôbec platil, musí zahrňať to, ako sa v skutočnosti správaš, alebo keď chceš, aké správanie si si vybral.

Smrteľník : Teda ty vlastne tvrdíš, že nie som schopný určiť si, že budem konať proti prírodnému zákonu ?

Boh : Je zaujímavé, že si pred chvíľou dva razy použil výraz „určiť si“ namiesto „vybrať si“. Takéto stotožňovanie je úplne bežné. Často sa výraz „Určil som si to“ používa synonymicky s výrazom „Vybral som si to“. Práve toto psychologické stotožňovanie asi odhaľuje, že determinizmus a voľba sú si oveľa bližšie, ako by sa mohlo zdať. Pravda, mohol by si právom povedať, že učenie o slobodnej vôli vraví, že sa rozhoduješ ty, zatiaľ čo deterministické učenie, zdá sa, tvrdí, že o tvojich činoch rozhoduje niečo, čo je zdanlivo mimo teba. Ale táto konfúzia je spôsobená najmä tvojím rozdelením reality na „ty“ a „nie ty“. Ale teraz vážne, kde sa vlastne končíš ty a začína zvyšná časť sveta ? Alebo kde sa končí zvyšok sveta a začínaš ty ? Len čo si schopný pochopiť, že tzv. ty a tzv. príroda tvoria spojitý celok, nemôžeš sa už nikdy znovu trápiť takými otázkami, či ty ovládaš prírodu alebo príroda ovláda teba. Potom celý ten zmätk okolo sporu medzi slobodnou vôľou a determinizmom zmizne. Ak smiem použiť hrubú analógiu, predstav si dve telesá, ktoré sa pohybujú smerom k sebe na základe gravitačného zákona. Keby mali rozum, možno by každé z nich chcelo vedieť, či vynakladá „silu“ ono samo, alebo to druhé teleso. Čiastočne obidve a čiastočne ani jedno z nich. Nejlepšie je povedať, že rozhoduje konfigurácia tejto dvojice.

Smrteľník : Pred malou chvíľou si povedal, že celý náš rozhovor je založený na obrovskom omyle. Ešte si mi nepovedal, čo je to za omyl.

Boh : Akože nie ? Je to predstava, že by som ťa hádam mohol stvoriť bez slobodnej vôle! Správal si sa tak, ako keby to bolo naozaj možné, a chcel si vedieť, prečo som si túto možnosť nevybral! Nikdy ťa nenapadlo, že predstava rozumnej bytosti bez slobodnej vôle je rovnako nezmyselná, ako predstava fyzikálneho objektu, ktorý nepôsobí gravitačnou silou. ( Mimochodom, medzi fyzikálnym objektom pôsobiacim gravitačnou silou a rozumnou bytosťou pôsobiacou slobodnou vôľou je viac podobného, ako si uvedomuješ! ) Naozaj si vieš predstaviť vedomú bytosť bez slobodnej vôle ? Čo by to asi mohlo byť ? Myslím si, že jednou z vecí, ktoré ťa v živote pomýlili, bolo to, že ti povedali, že som človeku daroval slobodnú vôľu. Ako keby som najprv stvoril človeka, a potom mi dodatočne prišlo na um obdarovať ho osobitnou vlastnosťou slobodnej vôle. Možno si myslíš, že mám dajaký „štetec“, ktorým niektoré bytosti natieram slobodnou vôľou a iné nie. Nie, slobodná vôľa nie je nič osobitné; tvorí hlavnú časť pravej podstaty vedomia. Vedomá bytosť bez slobodnej vôle je jednoducho metafyzický nezmysel.

Smrteľník : Prečo si sa teda po celý čas so mnou hral na to, že to, o čom uvažujem, je morálny problém, keď, ako vravíš, ide o metafyzický omyl ?

Boh : Lebo som si myslel, že najlepšou liečebnou metódou v tvojom prípade bude vypudiť z tvojho systému niektorý z týchto morálnych jedov. To, že si upadol do metafyzického omylu, spôsobili najmä chybné morálne pojmy, a teda keď sa zapodievame prvými, musíme sa zapodievať aj druhými.

A teraz sa musíme rozísť – aspoň dovtedy, kým ma nebudeš znovu potrebovať. Myslím že naše terajšie spojenie ti postačí na dlhý čas. Ale zapamätaj si, čo som ti povedal o stromoch. Samozrejme, nemusíš sa z nimi doslova rozprávať, ak by si sa pri tom cítil hlúpo. Môžeš sa však od nich naučiť veľmi veľa, a to aj od skál, riek, a iných častí prírody. Najlepšie, čo môžeš urobiť, aby si sa zbavil všetkých tých chorobných predstáv „hriechu“, „slobodnej vôli“, a „morálnej zodpovednosti“, je zamerať sa na prírodu. Na istom stupni dejín boli takéto pojmy skutočne užitočné. Mám na mysli obdobie, keď mali tyrani neobmedzenú moc a hádam jedine strach z pekla ich mohol držať na uzde. Lenže ľudstvo odvtedy povyrástlo a tento obludný spôsob uvažovania už nie je potrebný.

Azda ti prospeje, keď pripomeniem, čo som už raz povedal prostredníctvom diela veľkého básnika Zenu Seng-c':


Ak chceš dospieť k čírej pravde

zabudni na dobro a zlo,

Rozpor medzi dobrom a zlom

je chorobou mysle.


Podľa toho, ako sa tváriš, vidím, že ťa tieto slová upokojili a zároveň vystrašili! Čoho sa bojíš? Že ak vo svojej mysli zrušíš rozdiel medzi dobrom a zlom, budeš sa dopúšťať viac zlých činov ? Prečo si si taký istý, že uvedomovanie si dobra a zla vedie v skutočnosti skôr k dobrým činom ako k zlým ? Naozaj veríš, že tzv. nemoralisti sa vtedy, keď ide skôr o činy ako o teóriu, správajú menej eticky ako moralisti ? Pravdaže nie! Dokonca väčšina moralistov priznáva prevahu morálky v správaní väčšiny tých, ktorí teoreticky zaujímajú nemoralistický postoj. Zdá sa, že ich veľmi prekvapuje, že sa títo ľudia správajú eticky bez poznania etických princípov! Zdá sa, že ich nikdy nenapadlo, že ich dobré správanie pramení práve v nedostatku moralistických princípov! Je až taký veľký rozdiel medzi myšlienkou vyjadrenou slovami „rozpor medzi dobrom a zlom je choroba mysle“ a príbehom o rajskej záhrade a páde človeka, ktoré zavinil Adam tým, že zjedol jablko poznania ? Zapamätaj si, že toto jablko bolo poznanie etických princípov, nie etického cítenia – to už Adam mal. Na tomto príbehu je veľa pravdivého, hoci som Adamovi nikdy nezakázal, aby zjedol jablko, iba som mu poradil, aby to nerobil. Povedal som mu, že mu to neurobí dobre. Keby ma ten truľo počúval, koľkým problémom by sme sa mohli vyhnúť. Ale nie, myslel si, že už vie všetko! Chcem, aby sa teológovia konečne naučili, že nie ja trestám Adama a jeho potomkov za tento čin, skôr že toto ovocie a jeho účinky pôsobia ako jed na všetky tie nespočítateľné generácie.

Ale teraz už musím ísť. Dúfam, že tento náš rozhovor ťa zbaví istej etickej morbídnosti a nahradí ju prirodzenejšou orientáciou. Zapamätaj si tiež prekrásne slová, ktoré som raz vyslovil ústami Lao-c', keď som karhal Konfucia za jeho moralizovanie:

Všetky tieto reči o dobrote a povinnosti, toto neprestajné podpichovanie dráždi poslucháča a zbavuje ho síl – najlepšie, čo môžeš urobiť, je skúmať, ako to, že Nebo a Zem sa držia svojho večného smeru, že Slnko a Mesiac si udržiavajú svoje svetlo, hviezdy svoje zoskupenia, vtáky a zvieratá svoje krdle a čriedy, stromy a kríky svoje miesta. Aj ty by si sa to mal naučiť, aby si svoje kroky riadil Vnútornou silou, aby si nasledoval Cestu prírody; a čoskoro sa nebudeš musieť starať o namáhano hlásanú dobrotu a povinnosť... Labuť sa nemusí denne kúpať, aby bola biela.

Smrteľník : Ty si určite stúpencom východnej filozofie!

Boh : Vôbec nie! Niektoré z mojich najkrajších myšlienok sa zrodili v inej zemi, v Amerike. Nikdy som napríklad nevyjadril poňatie povinnosti výrečnejšie ako v úvahách Walta Whitmanna:

Neukladám povinnosti.

Čo iní takto kladú, dávam ako nutkania.

Je to podobné, ako Hovory s Bohom od Walsha... Ako by si to navzájom z oka vypadlo. Ešte aj ten dialóg je rovnaký. Ale sú tam veci ktoré Oberon nevzal v úvahu, lebo o nich nednoducho nevie. Celkovo- je to také typicky americké. Ja by som povedal, že práve takto vyzerá New Age. Zo všetkými plusmi aj zápormi.

Slobodná vôľa je krásny prelud. A krásne silný.