Soothfinder napísal: "Podľa známeho českého psychiatra, premonštráta Maxa Kašparů, sa dá ľud z našich kostolov rozdeliť do siedmich rôzne veľkých skupín. Prečítajte si príslušné charakteristiky a pokúste sami seba zaradiť do niektorej z nich. Verím, že napriek humoristickému ladeniu nájdete pri čítaní nasledujúcich riadkov aj priestor pre vážnejšie zamyslenie sa..."



1. CHODIČI (od slova chodiť)
Je to dosť početná skupina návštevníkov kostola ktorí pravidelne každú nedeľu vstupujú do priestorov chrámu.
Väčšinou tam už majú svoje obľúbené miesto a sú nespokojní, ak im to miesto niekto obsadí. Či už v lavici, alebo pri vchode do kostola.
Pre mnohých z nich totiž platí, že čím ďalej od oltára, tým lepšie. Pokiaľ je vchod do kostola priamo oproti hlavnému oltáru, zostávajú stáť často priamo na prahu. Keď sa ich tam ocitne aspoň päť, zablokujú vchod, čo zvonka budí dojem, že kostol je nabitý do posledného miesta a ďalší sa tam už nevojdú. Pritom je kostol ešte plný voľných miest.
Chodiči sú tí, ktorí síce chodia do kostola, ale iba na svoje miesto, nanajvýš hneď vedľa. Bližšie k oltáru im to akosi nejde...
Chodia tak roky, možno desiatky rokov, mnohí prakticky ani nepristupujú ku sviatostiam. Nie že by nemohli, alebo že by im v tom bránila cirkevnoprávna prekážka. Jednoducho neprijímajú nič viac, než to miesto v kostole! Im to stačí...
Zato títo ľudia si vždy chodia po popol. Je zaujímavé porovnať, koľko ľudí ide v nedeľu po Popolcovej strede na sväté prijímanie a koľkí si idú po popol (po ten idú takmer všetci). Je to možné vysvetliť tým, že prijatie Eucharistie, na rozdiel od prijatia popola, je spojené so Sviatosťou zmierenia a s určitou úrovňou duchovného života. Je však zaujímavé, koľkokrát i ten, kto si ide len raz za rok iba po popol, má dojem, že žije bohatým duchovným životom...
Keď kňaz vysloví na konci bohoslužby nimi dlho očakávanú vetu: "Iďte v mene Božom", s radosťou a s úľavou odpovedia: "Bohu vďaka". Sú z kostola vonku prví a majú zasa týždeň pokoj. To, čo sa robí vo farnosti, ich akosi nezaujíma...

2. PLNIČI (od slova plniť si povinnosť)
Plnenie povinností nastáva tam, kde chýba láska.
Ak rodičia nemajú dostatočne radi svoje deti a nevenujú im patričnú pozornosť, musí tu nastúpiť zákon, ktorý deti chráni a im určuje rodičovské povinnosti.
Keď chradne láska medzi manželmi, začínajú sa odvolávať na plnenie si manželských povinností.
Keď už vyhorel vzťah medzi kresťanom a Ježišom, nastupuje plnenie si náboženských povinností.
Predvojnový katechizmus doslova uvádzal: "Je povinnosťou katolíckeho kresťana raz do roka sa vyspovedať a Najsvätejšiu Sviatosť prijať - najlepšie v čase veľkonočnom." Plniči sa od chodičov líšia i tým, že raz do roka si túto "povinnosť" splnia...

3. ROČIACI (od slov jedenkrát do roka)
Dav ročiakov smeruje do najbližšieho kostola najmä na vianočnú polnočnú svätú omšu - aby si ju doprial ako tradičný sentimentálny bonbónik na oslavu „bruchaplných“ sviatkov slnovratu. Ďalší dôvod na to, aby sa mohli po celý rok oháňať svojím kresťanstvom - veď boli dokonca na polnočnej a na vyzvanie dokážu zaspievať Narodil sa Kristus Pán.

4. CHÓRISTI (od slova chór)
Skupinka kostolného ľudu, ktorému už dávno nestačí oná prízemná viera v lodi kostola, a preto vystupujú nedeľu čo nedeľu bližšie k nebesiam.
Chóristi, mnohokrát opretí o zábradlie, pozorujú z vtáčej perspektívy zasadací poriadok sediacich dole. Zo slova Božieho si toho veľa nezapamätajú, ale zato presne vedia, kto v nedeľu v kostole chýbal. Od chodičov sa líšia najmä tým, že bohoslužbu trávia zásadne vo vyššej nadmorskej výške.
Istý kostolník sa pokúsil pred svätou omšou chór uzavrieť a veril, že keď sa chóristi nedostanú na chór, zaujmú miesta v lodi kostola. Mýlil sa. Tí praví chóristi odišli...

5. KOLESÁRI (od slova koleso)
Je to skupina "tiežveriacich", ktorí prakticky vôbec do kostola nechodia. Kontakt s Cirkvou majú iba dvakrát v živote a raz po smrti. A to vždy na kolesách.
V prvom prípade ich ktosi privezie na krst na kolesách kočíka. Potom ich v kostole už dlho nikto nevidí.
Druhá cesta do kostola je opäť na kolesách (osobného automobilu) - tentoraz na svadobný obrad.
Nakoniec ich čaká ešte cesta tretia - posledná - na kolesách pohrebného voza.
Kolesári a členovia ich rodiny trpia nevyvrátiteľným bludom, že sú dokonalými veriacimi. Istá žena z tejto skupiny napríklad nedávno povedala: "My sme hlboko veriaca rodina. Vlani sme nášho dedka pochovávali i s pánom farárom." Či ukladali do hrobu oboch, to už táto zbožná duša neupresnila...

6. OBČASNÍCI (od slova občas)
Sú to väčšinou ateisti, neveriaci a ľudia, ktorí do kostola nechodia zo zásady, sú však ochotní toto pravidlo za určitých podmienok občas porušiť (aj odtiaľ ich názov). Napríklad, keď je vonku veľká búrka, prietrž mračien a blízky kostol je práve otvorený... alebo keď ich náhodou požiadajú kolesári o to, aby boli krstnými rodičmi ich detí.
Potom sa pred kňazom zriekajú všetkého, čoho sa zrieknuť majú a sľubujú, čo sa sľúbiť má. Dokonca sa vyznajú i z viery ku všetkému, v čo sa v kostole veriť má...
Občas vedia, ako sa zachovať. To by však v takomto prípade mal vedieť aj kňaz...

7. ŽIVÍ VO VIERE
Zostávajúca skupina tých, ktorí naozaj a poctivo idú za Ježišom i napriek všetkým zlyhaniam na nastúpenej ceste. Hľadajú Božiu vôľu a veria nielen v Boha, ale tiež Bohu. Túžia vedieť o svojej viere viac, rásť v nej a zostať jej verní za všetkých okolností.
Milujú Cirkev i so všetkými jej problémami, trpia a radujú sa s Cirkvou.
Napriek tomu, že toto všetko je také veľmi ťažké, veria! A v tejto viere a vo vedomí spoločenstva s Bohom je ich sila i radosť...

Max Kašparů (skrátené, upravené)

Zdroj:

Only registered users can see links on this forum! Register or Login on forum!